O pár dní začne ďalší kalendárny mesiac, ktorému často dávame prívlastok najkrajší alebo mesiac lásky. K mesiacu máj sa už po stáročia viaže tradícia stavania vyzdobených stromov, májov, ktorá sa ako jeden z nemnohých zvykov udržala do dnešných dní.
O úkone stavania mája, známom už v stredovekej Európe, hovorí jedna z najstarších správ, ktorá pochádza z roku 1255. Z nej sa dozvedáme, že pred domy vážených hodnostárov stavali vysoké ozdobené stromy, aby im prejavili úctu a žičlivosť. Časom sa k tomuto želaniu pričleňuje i snaha vyjadriť city milovanej žene, dokonca máj nadobúda vážnosť aj ako potvrdenie manželského sľubu. Dokazuje to napr. písomný doklad z roku 1422, ktorý hovorí o uznaní manželstva na základe postavenia mája. V ďalšom období sa stavanie mája zredukovalo len na dievčatá, ktorým mládenci chceli prejaviť svoju náklonnosť a vážny záujem. Neskôr sa okruh obdarovaných dievčat rozšíril a májom boli poctené všetky domy, v ktorých mali dievky na vydaj. V 18. a 19. storočí vrchnosť zakazovala, respektíve obmedzovala stavanie májov, pretože sa vyrubovalo veľké množstvo krásnych stromov. Časté opakovanie tohto zákazu svedčí o jeho slabom dodržiavaní.
V minulosti stavanie májov bolo výsadou len dospelých mládencov. V predvečer prvého majového dňa mládenci spoločne zhotovili stromy, ktoré v noci tajne stavali pred domy alebo do dvorov dievčat. Popoludní za sprievodu muzikantov chodili vyberať odmenu za postavený máj a pritom spievali aj takúto pieseň:
Sadíme my máje, čo nám dáte za ne?
Pálenky hriatej, do krbky naliatej.
Na máje sa vyberali pekne urastené stromy, najčastejšie jedľa, červený smrek, borovica alebo breza. Dievkam, ktoré nejakým spôsobom urazili mládencov, na ploty pribíjali suchú haluz, často okrášlenú slamou, ba neraz aj prútenú metlu.
V priestranstve pred kostolom alebo krčmou bol umiestnený spoločný máj, ktorý najčastejšie stavali regrúti. Sadenie spoločného mája sa konalo pri muzike za prítomnosti početných divákov.
Blažena Šmotláková
