Idúcky z topoľčianskych kasární, napadlo mi občerstviť sa a rozhodol som sa pre reštauráciu, ktorá je hneď za železničným mostom, vedúcim na Tovarnícku ulicu. Vošiel som dnu, ale viac ako štyri kroky ďalej som sa nedostal. Cestu mi totiž prehradil okuliarnatý chlapík, pravdepodobne z personálu, ktorý riekol: „Musíte ísť von!” Nechápavo som zavrtel hlavou, na čo pokračoval: „Idem otvoriť bránu!” Zmohol som sa iba na úbohé: „To ma vyhadzujete...?” Chlapík sa totiž prenikavo dral dopredu a ja som pred ním musel ustúpiť až do exteriéru.
Vonku stálo bielo-zelené auto s nápisom Schwarz-Eko, jednoznační topoľčianski smetiari. Personál ich chcel privítať otvorenou bránou, aby mohli odviezť smeti a ja som mal asi tomuto slávnostnému príchodu „čapkať“. Neurobil som to, pretože ma nezaujímajú podniky, v ktorých majú pred hosťami prednosť smetiari a pobral som sa ďalej. Kúsok opodiaľ totiž stojí domček s originálnou tehlovou podlahou, kde ma bez problémov prichýlili.
V hlave mi vŕta iba jediná vec. Predstavte si, že by som si v skôr spomenutej reštaurácii krájal vyprážaný rezeň a do dvora by chcelo zaparkovať bielo-zelené auto. Dojedol by som ho?
J. M. Červeň
