Ktovie, čo bolo spúšťacím mechanizmom - či list od príslušníka ľahkej brigády, rotného Martina Kabáta, či spomienky Vila Rozborila na chvíle, strávené v zelenom. Faktom však zostáva, že v jedno príjemné marcové nedeľné predpoludnie na dvere ľahkej brigády v Topoľčanoch zaklopal televízny štáb Vilomenín. V netradičnom prostredí topoľčianskych kasární si svoje sily zmerali dve súťažné družstvá. Proti sebe sa postavili družstvo príslušníkov roty podpory velenia, pracovne nazvané „družstvo podporných” na čele s nadrotmajstrom Miroslavom Mavrákom, a družstvo práporu logistickej podpory, slangovo nazvané tiež „opravári”, ktoré kormidloval rotný Martin Kabát. Za zmienku tiež stojí, že v družstve „podporných” boli aj zástupkyne nežného pohlavia.
Odhodlanie, vytrvalosť, fyzickú zdatnosť a zmysel pre tímovú prácu preverili skúšky, ktoré si pre nich realizačný tím Vilomenín prichystal.
Prvou „vilomeninou” bolo v
určenom časovom limite zohnať päť požadovaných vecí. Veď „bufet, šumák, bager, mazlák či maska” sú slangové pomenovania vecí, s ktorými vojaci prichádzajú počas výkonu služby dennodenne do styku. Úloha preverila nielen rýchlosť, ale aj koordináciu práce tímu. Výsledkom bola remíza.
Družstvá si ani poriadne nevydýchli a už sa na nich valila ďalšia „vilomenina.” Príslovie vraví, že čistota je pol života - úlohou bolo poriadne napeniť chodbu, takže hor sa „šúrovať“ vymedzený úsek rajónu. No nebol by to Vilo Rozboril, keby im to poriadne neskomplikoval. Ako? Svojimi špeciálnymi šúrovacími kefami. Nebudem prezrádzať podrobnosti, no jedno je isté, že o zábavu a komické situácie nebola núdza. V tvrdom boji malo navrch družstvo roty podpory velenia.
Čo vojakovi na vojne najviac chýba? Aj túto otázku si položil realizačný tím. Na odpoveď prišiel už dávno predo mnou klasik, keď povedal: „Za všetkým hľadaj ženu!” Úlohy pracovne nazvanej „dostať babu do pyžamka na bydlo” sa obidve družstvá zhostili naozaj so všetkou vervou.
Previerkou toho, ako dobre sa medzi sebou navzájom poznajú bojovníci v jednotlivých družstvách, bola „kávička”, ktorú si Vilo Rozboril s nimi „dal”. Na vskutku netradičných miestach postupne vyspovedal všetkých, aby sa dozvedel o súťažiacich čo najviac. V týchto chvíľach stála šťastena na strane družstva opravárov z práporu logistickej podpory.
Záverečná disciplína, známa pod názvom stŕhanie obrusu, mala opäť netradičnú príchuť, veď klasické taniere nahradili vojenské ešusy, odborne tiež nazývané vojenský riad trojdielny.
Licitácia počtu ešusov, spod ktorých si kapitáni jednotlivých mužstiev trúfajú strhnúť obrus, skončila pri magickom čísle dvadsaťštyri.
Ako prvý sa podujal na túto neľahkú úlohu vedúci družstva „podporných”. Miroslav Mavrák ako kapitán tímu s hodnosťou nadrotmajster tvrdo natrénovaným jediným pokusom dokázal strhnúť obrus spod spomínaných 24 ešušov bez toho, aby čo len jediný spadol na zem. Radosť tímu bola oprávnená.
Kouč družstva „opravárov”, rotný Martin Kabát, zabojoval, ako sa na správneho chlapa patrí. Už sa zdalo, že budú ovenčení vavrínmi víťazstva, ale nešťastne spadnuté 2 ešusy nad povolený počet urobili škrt nad celkovým víťazstvom, ktoré malo jeho družstvo na dosah ruky. Nuž, čo! Opäť sa zasa raz potvrdilo, aká vie byť šťastena vrtkavá. Radosť „podporných” bola nesmierna, sklamanie na strane porazených „opravárov“ sa nedalo skryť. Zvolanie „Sláva víťazovi!” za zvukov čestnej salvy sa rozľahlo nielen po nádvorí Veliteľstva ľahkej brigády v Topoľčanoch, ale letelo aj do širokého okolia ako výraz toho, že aj ozbrojené sily sú prístupné širokej verejnosti, hoci aj takouto netradičnou cestou masmédií.
V závere moderátor Vilo Rozboril poďakoval veleniu za ústretový prístup a pochopenie pri realizácii tohto projektu v topoľčianskych priestoroch ľahkej brigády.
A čo na záver? Nenechajte si ujsť tieto vskutku netradične poňaté Vilomeniny a pozrite si ich v nedeľu 28. marca, pár dní pred historickým vstupom Slovenskej republiky do NATO.
Anton Novotný
