Gitarista Ďuro Topor z Tublatanky sa v Topoľčanoch narodil, chodil na Základnú školu na Hollého ulici, absolvoval priemyslovku v Partizánskom a v roku 1993 sa stal členom Tublatanky. Dnes má manželku, dve dcéry (15, 11), býva s nimi v Topoľčanoch a podniká v cestovnom ruchu.
•Prečo ste zostali v Topoľča-
noch?
- Pretože tu mám rodinu, dom, záhradu a kamarátov. Keď sa prejdem po meste, všetci ma zdravia a priznám sa, robí mi to dobre. Cítim sa tu lepšie ako v hocijakom inom meste. Dokonca aj Maťo sa to naučil, a keď ma predstavuje na koncerte v Čechách, tak povie: „A toto je Ďuro Topor z Topoľčian“!
•Mnohí z okolia nevedia, že ste „žochár“.
- Snažím sa žiť v utajení (smiech). Je pravda, že mnohí rodáci nevedia, že bývam v Topoľčanoch. Myslia si, že sa zdržujem hlavne v Bratislave. Opak je pravdou.
•Ako ste začínali?
- Na internáte v Partizánskom som začal hrať s kamarátmi, až nás oslovila pani profesorka Kvápalová. Dávala dohromady mládežnícku kapelu. Dodnes si pamätám našu rovnošatu – bledomodré rubášky s nápisom Beta.
•Chodili ste na ľudovú školu umenia?
- Chodil, ale na výtvarný odbor. Ale znenávidel som to, pretože ja som taký samorast a nemám rád príkazy. Neskôr som môj tvorivý potenciál infiltroval do hudby. Výtvarný talent zdedila po mne staršia dcéra.
•Čo vás v poslednej dobe nahnevalo?
- Prekvapili ma reakcie niektorých ľudí, keď sa dozvedeli, že robím niečo iné ako muziku. Zatiaľ sa mi darí, ale ohlas nebol veľmi priaznivý. Hovorí sa, že sláva a peniaze sa neodpúšťajú.
•Konkrétnejšie...
- Prevádzkujem jeden hotel v Tatrách.
•A čo vás v poslednej dobe potešilo?
- Napriek tomu, že tento rok sa nám nedarí práve najlepšie, veľmi ma teší, že hráme ďalej. Myslím, že nás to ako kapelu ešte viac zblížilo a spojilo. Takže z toho mám najväčšiu radosť. Samozrejme, okrem svojich detí a manželky.
•Vedeli by ste kvôli rodine opustiť kapelu a vzdať sa hrania?
- Rodina je u mňa jednoznačne na prvom mieste v rebríčku hodnôt. Určite áno.
•Viete si predstaviť, že by ste žili v inom období?
- Pre mňa má veľké čaro začia-
tok minulého storočia a prvá Čes-
koslovenská republika, 20. a 30. roky, kedy prišlo veľa nových vecí a vymožeností. Vtedy existovalo také prirodzené džentlmenstvo, čo ma vždy fascinovalo. A ešte 50. a 60. roky, lebo tie som nezažil.
•Ako riešite konflikty v kapele?
- Určite nie krikom. To sa nám, myslím, ešte nestalo. Riešime ich v kľude, veď bez toho by to ani nešlo. My vlastne ani nemáme konflikty. Dôležité je stanoviť, čo chceme a kam smerujeme. Môžeme mať rôzne názory a rôzne cesty, ale vždy sa ich snažíme zosúladiť a nakoniec spravíme kompromis.
•S akou vekovou kategóriou sa stretávate na koncertoch?
- Stretávame sa, samozrejme, so skalnými fanúšikmi, čo je naša generácia a máličko mladší. Teší nás, že začína pribúdať veľa mladých ľudí prakticky vo veku mojej staršej dcéry. Aj keď nevedia celé texty, pretože cítiť, že naša kapela nie je preferovaná v našich rá-
diách, ale je vidieť, ako sa snažia spolu s nami spievať. To je pre nás veľmi príjemné a povzbudzujúce.
•Prečo si myslíte, že nie ste preferovaní v našich rádiách?
- V rádiách sú DJ, sú tam mladí ľudia, ktorí svojím spôsobom diktujú alebo preferujú určitú hudbu, ktorá vyhovuje im. Hlavne anglo-americkú pop scénu a málo našej pôvodnej slovenskej tvorby. V tomto môžem pochváliť nitrianske rádio, ktoré počúvam, pretože som v blízkom okolí. Mrzí ma, že prestalo vysielať rádio Rebeca, ktoré prišlo asi o nejakú licenciu. Ale tieto rádiá majú regionálny charakter a dominujú práve veľké bratislavské rádiá.
•Čo vás čaká najbližšie?
- Tešíme sa do Londýna, kde budeme mať koncert v Electric Ballroom. Po Eláne sme druhou slovenskou kapelou, ktorá tam vystúpi.
•Kde budete počas Vianoc?
- Prežijem ich s rodinou v Topoľčanoch. Na Silvestra budem pracovne na hoteli v Liptovskom Jáne.Jolana Čuláková
