Ahoj, rogalo! Počujem pravidelne v lete pozdravy detí, ktoré sa hrajú v uliciach Chynorian. Samozrejme, že môj pohľad tiež spočinie na oblohe a aspoň očami pozdravím odvážneho rogalistu. Sondovala som, kto to preletuje nad našou dedinou. Dostala som prekvapujúcu odpoveď, že je to 37-ročný Ľudovít Hatala, rodák z Chynorian.
Prvá otázka počas návštevy v byte na Hollého ulici v Chynoranoch sa týkala jeho začiatkov. „Ako osemročný chlapec som si sám začal zhotovovať modely lietadiel,“ hovorí dnes už skúsený rogalista. „Neskôr som sa prihlásil do letecko-modelárskeho krúžku vo Zväzarme. V deviatom ročníku som skúšal šťastie v trenčianskom učilišti. Chcel som byť leteckým mechanikom. Pre nedostatok miesta ma neprijali. Ako náhradné riešenie bolo ísť sa učiť do Topoľčian za automechanika. Sna o lietaní som sa však nevzdal.“
Ako pätnásťročný sa s kamarátmi z krúžku chceli prihlásiť do Aeroklubu Partizánske na lietanie vetroňom, no skutočnú prihlášku vypísal len on. Tréningy bývali v piatok, sobotu a v nedeľu, niekedy aj cez týždeň. Našťastie mal pochopenie oboch rodičov a motorku, ktorá mu pomohla zvládnuť presuny medzi Topoľčanmi a Partizánskym. A to neboli len tréningy a lietanie. V tom čase sa dobudovalo bielické letisko, kde chodil na brigády.
V roku 1981 Ľudo urobil skúšky na vetroň. Prvé letecké preteky absolvoval v roku 1987. Na 15. ročníku Memoriálu Alexandra Makarenka, zakladateľa Aeroklubu Partizánske, sa hneď umiestnil na prvom mieste. Prvenstvo si zopakoval aj v ďalších dvoch ročníkoch. Niekoľko memoriálov vynechal, lebo súbežne sa konali aj majstrovstvá Slovenska a majstrovstvá Západoslovenského kraja.
Od roku 1990 sa na pretekoch zúčastňoval zriedkavejšie, lebo účasť na súťažiach je finančne veľmi náročná. Za svoj najväčší úspech považuje prelet na vetroni v roku 1990 na majstrovstvách Slovenska, kedy urobil za šesť hodín 510 kilometrový prelet na trati Nitra – Žilina – Nové zámky – Kraľovany a späť. Za výkon dostal zlatý odznak Medzinárodnej leteckej federácie v Paríži.
Ľudo lieta plných dvadsaťdva rokov bez prestania a má nalietaných viac ako pätnásťtisíc kilometrov. Ešte aj počas základnej vojenskej služby neprestal lietať a „načierno“ sa zúčastňoval rôznych súťaží.
Skúšal lietať aj na bezmotorovom rogale. Štartovať z kopca znamená niekedy aj pol hodiny kráčať do svahu a za dve minúty sa spustiť na zem. Bolo to časovo veľmi náročné, preto sa dal na motorové rogalo. V roku 1996 si zakúpil staršie rogalo, použil upravený motor z Trabanta a lieta na ňom doteraz. Keď krúži nad dedinou, najradšej kopíruje obvod chynorianskeho hája a má neopísateľné pocity. Nad Chynoranmi krúžia i jeho kolegovia z klubu – spolu ich je osem a taký istý počet je aj vo výcviku nových žiakov.
Zaujímavosťou je, že jeden kolega z klubu po skončení gymnázia išiel študovať teológiu, asi ho zaujali nebeské výšky.
Ako hovorí, je to krásny, ale drahý šport. Základný výcvik letu na vetroni stojí minimálne pätnásťtisíc korún a náklady na pilotné skúšky na rogalo začínajú od päťtisíc korún. Bol by rád, keby mal nasledovníkov, lebo za jeho dvadsaťdvaročné členstvo v klube je na letisku jediný z Chynorian.
V roku 1988 si založil rodinu, manželka Elena pochádza z Bánoviec nad Bebravou a zoznámili sa, akože ináč, na letisku v Bratislave, kde obaja pracovali. Majú tri deti. Dcéry Lucka a Hanka si lietanie vyskúšali. Hoci sa odviezli na rogale, vetroni aj na motorovom lietadle, neprejavili mimoriadny záujem o lietanie. Možno šesťročný syn Maťko bude nie kráčať, ale lietať v otcových stopách. Jana Paninárová
