Vláčik do Radošiny premával od roku 1909. Minulý týždeň viali na jeho vozňoch čierne stuhy. Motoráčik sa lúčil so svojimi cestujúcimi. Nepomohol obmedzený štrajk v stredu a v čase našej uzávierky nebola situácia ešte vyjasnená.
„Takmer každý deň nás prídu navštíviť zahraniční turisti,“ hovorila pracovníčka železničnej stanice, ktorá vydávala lístky. „Boli tu Angličania, Švédi, Nemci aj Česi. Kúpili si lístky a pýtali si pečiatky na pamiatku.“
Hlavou prikyvuje aj vlakvedúca Adriana Jančiová, ktorá sa hrabe v krabici s čiernymi stužkami. Ide ich vyvesiť na vagón. „Viete, všetci tí zahraniční turisti sa čudujú, prečo ideme na Slovensku rušiť trate,“ hovorí. „Pre nich sú to vzácne historické pamiatky, ktoré sú charakteristické pre daný región. U nich sa o ne starajú. Niektorí sa usmievajú a ďalší krútia hlavou. Na Slovensku prešli takmer všetky železničné trate, na ktorých sa ruší premávka. Zbierajú si pamiatkové predmety.“
Železničná trať do Radošiny je dirigovanou traťou. To znamená, že vlaky v jednotlivých staniciach nevypravuje výpravca, ale chod vlakov riadi dirigujúci dispečer v železničnej stanici Zbehy. Plné dva vozne odvezú vyše stopäťdesiat cestujúcich. Najviac sú využité v ranných hodinách a poobede. „Počas týchto jázd mám plné ruky práce. Robím niekoľko funkcií naraz,“ hovorí sympatická vlakvedúca. „Som sprievodca, vlakový manipulant, staviam vlakovú cestu, vykonávam posun a zodpovedám za bezpečnosť cestujúcich vo vlaku. Stavanie vlakovej cesty znamená, že na trati sú miesta, kde sa križujú vlaky. Vlakvedúci podľa zošitového cestovného poriadku musí vyjsť z vlaku a prehodiť výhybky pre zamýšľaný chod vlaku.
Adriana Jančiová robí okrem radošinskej trate viac okruhov. Podľa rozpísaných turnusov chodí do Prievidze, Leopoldova aj Nových Zámkov.
Jolana Čuláková
