„Večer 8. januára, keď som bol neďaleko nášho kostola, ma prepadli šiesti ozbrojení banditi a títo ma nútili prisadnúť si na sedadlo spolucestujúceho,“ píše Pavol Kobliha, misijný páter v Nairobi. „Keď som sa opýtal prečo, udreli ma dva razy pištoľou do tváre. Pustil som sa do behu. Podarilo sa mi uniknúť. Hoci mohli po mne strieľať, vzal som tú malú šancu, ktorú som ešte mal.
Po tejto príhode som sa zopár dní zdržiaval v neďalekom provinciálnom dome. Tu som sa trochu spamätal, oddýchol si a potešil sa z peknej záhrady otca provinciála.
Nakoľko som správcom farností, po týždni som sa opäť vrátil na „miesto bojiska“.
Vidíte, aký tu mám pestrý život. Niektorí útočia na kňazov, ktorí pomáhajú tým najúbohejším,“ píše svojmu bratovi Petrovi, sestrám a matke, ktorí žijú v Chynoranoch.
Lekárka Marta Ťažiarová, ktorá sa minulý rok vrátila po polročnom pôsobení v Nairobi hovorí, že Pavol sa s veľkou chuťou a zápalom pustil do práce na šírení misijného diela a to asi určitým ľuďom v Nairobi prekáža. Preto možno ten prepad.
Pavol pomohol dokončiť faru, kostol, začal s výstavbou školy, ktorá sa už dokončieva. Deti sa tam učia len pod holým nebom. V auguste začal s výstavbou novej kliniky, ktorú sponzoruje slovenský podnikateľ.
„Klinika je veľmi potrebná, nakoľko viac ako pätnásť percent obyvateľov trpí infekčnými chorobami, maláriou, tuberkulózou a dvadsať percent ľudí trpí na AIDS,“ hovorí lekárka. „Priviedli k nám osem až dvanásťročné dievčatká, ktoré boli znásilnené. Veľa ľudí zomiera aj na uštipnutie hadom, hmyzom i na uhryznutie zvieraťom. Často sa stane, že vyhladnutý lev si odnesie z biednych chatrčí ľudskú obeť, najčastejšie deti.“
V Nairobi žije asi pol milióna ľudí v slamoch – igelitových a plechových chatrčiach. Tu žijú obyčajne aj štyri rodiny pohromade a živia sa odpadkami, ktoré si vyhrabávajú na smetiskách. Malé deti spia na holej zemi na uliciach a nik o ne neprejavuje záujem. Hlad a bieda ich často doženie ku krádeži a kriminalite.
„V nesmierne ťažkých podmienkach sa nedá naraz všetkým pomôcť. K tomu ešte veľký nedostatok pitnej i úžitkovej vody, ktorí spôsobujú tridsať až päťdesiatstupňové horúčavy,“ dodáva Marta Ťažiarová.
Páter sa podľa jej slov nevzdáva, práve naopak. Tvrdí, že je tu šťastný. Chce pomôcť vybudovať chudobným ľuďom domy, zaviesť elektrinu, vodovod a pomôcť im žiť dôstojný život, o ktorom títo ľudia zatiaľ len snívajú.
Pavol ďalej píše svojmu bratovi: „Mnoho ľudí mi pri stavbách pomáha. Malé deti nosia, čo vládzu uniesť a všetci sú ku mne milí a láskaví.
Sme tu dvaja kňazi. Denne nás vyhľadávajú hladné deti. Hľadajú u nás pomoc a ochranu, ktorú im nikto neposkytne. Je radosť vidieť, s akou chuťou sa naje toto malé dieťa a oplatí to krásnym úsmevom. Je šťastné, že ho niekto prijal a neodohnal ho spred dverí. Aj takéto krásne zážitky tu nachádzam. Keď sa spriatelíme, prídu za mnou do kostola, dajú sa pokrstiť a denne chodia na svätú omšu.“
Pavol na záver z ďalekej čiernej Afriky pozdravil všet-kých priateľov a poďakoval za modlitby, ktoré sú pre neho veľkou posilou.
Pocit, že na neho myslia ľudia nielen z Chynorian, mu pomáha v ťažkej misijnej práci.
- pk -
