skej bráne Michal Meluš a Bohumil Halgaš, brankári v slovenských pomeroch so špičkovou výkonnosťou. V súčasnosti mužom takýto brankár chýba, ale ich nástupcom by sa mohol stať Vladimír Beluš, 18-ročný a 191 cm vysoký kadetský reprezentant Slovenska. Na začiatku nového kalendárneho roka sme ho požiadali o rozhovor.
- Kto alebo čo ťa prilákalo k hádzanej?
- Ako desaťročného ma k nej priviedol otec, aby som sa len tak nemotal okolo paneláka, ale aj zmysluplne využíval voľný čas. Hádzanú však máme aj v rodine. Generačne dozadu ju hrali traja príbuzní a bol medzi nimi aj brankár.
- Bola hádzanárska brána pre teba hneď magnetom?
- Hoci mi to otec vyhováral, hneď v prípravke ma to ťahalo do brány, ale nikto tam vlastne nechcel ísť.
- Pri ktorom trénerovi si začínal a ktorí ťa v žiackych a dorasteneckých kategóriách viedli?
- Začínal som pri Edovi Godálovi, dlhoročnom sekretárovi klubu. Potom to boli Dezider Jakubička, Jozef Šuran, Jozef Varga a Ferdinand Minarovský, takmer všetci žiacki a dorasteneckí tréneri, ktorí pôsobia už dlhšiu dobu v tomto klube.
- Čo bolo doteraz pre teba najväčším športovým úspechom?
- V sezóne 1995/96 sme boli ako mladší žiaci majstri Slovenska, v nasledujúcej sezóne sme boli strieborní a striebornú medailu som získal aj v kolektíve mladších dorastencov. Veľmi si cením aj to, že v súčasnosti som v kadetskej reprezentácii Slovenska.
- Ktoré podujatia si s reprezentáciou kadetov doteraz absolvoval?
- Táto generácia slovenských hádzanárskych kadetov bola na konci roka 2001 na turnaji v slovinskom Celje. Všetko to smeruje k ME kadetov do 19 rokov, ktoré budú v lete tohto roka v Košiciach a v Prešove, kde máme ako usporiadateľ zabezpečenú účasť. Na toto podujatie sa teším a dúfam, že mi nominácia neunikne.
- Aká je atmosféra v tejto reprezentácii?
- Za posledné dva roky je v nej dosť pohyb hráčov. Tréneri sledujú ich formu a dotvárajú káder na záverečný turnaj ME. Je v nej priateľská atmosféra, nie sme rozdelení na východ a západ, nikto sa nepretvaruje a všetko si vydiskutujeme. Veľmi dobrá je aj komunikácia s trénermi - Petrom Krajčom a Ferdinandom Minarovským i ostatným realizačným tímom. Za toto obdobie sa v nej objavili viacerí brankári, ale najčastejšie sa stretávam so Shejbalom z Košíc a s Prešovčanom Pristašom.
- V tomto školskom roku maturuješ na Gymnáziu v Topoľčanoch. Darí sa ti zladiť reprezentačné sústredenia so študijnými povinnosťami?
- Okrem reprezentačných sústredení sú to aj kontrolné zrazy v konfrontácii východ - západ. Počas celého školského roka je tých absencií dosť. Pani riaditeľka gymnázia mi však vychádza v ústrety a aj vyučujúci sú ohľaduplní.
- V súčasnosti ste v jednej z troch skupín našej najvyššej dorasteneckej súťaže na 1. mieste pred P. Bystricou. Ako vidíš možnosti vášho mužstva na konečné umiestnenie?
- Z ďalších dvoch skupín postupujú tiež prvé dve mužstvá do záverečných bojov o majstra Slovenska. Bude to desať zápasov každý s každým doma i vonku. Z východu prídu silné mužstvá a dobre hrajú aj Nové Zámky a ŠKP Bratislava. Na popredné umiestnenie zrejme pomýšľať nemôžeme.
- V čom vidíš výhody a nevýhody postu gólmana v hádzanej?
- Je to veľmi dôležitý hráč a veľká zodpovednosť. Ak chce mužstvo vyhrávať, brankár musí zachytať. Tých výhod nie je veľa. Aj v kondičnej príprave musí zaberať ako ostatní hráči v poli.
- Čo ťa dokáže pred zápasom zmobilizovať k dobrému výkonu?
- Nejaké rituály nemám. Snažím sa kvalitne rozcvičiť a potom sa už sústreďujem na seba a na hru.
- Čo ťa dokáže pri tejto hre a v bráne nazlostiť?
- Keď nie je celé mužstvo dobre naladené, nevie zabrať v obrannej činnosti, po sebe inkasujem góly z bezprostrednej blízkosti bránkoviska a nemôžem sa chytiť. Niekedy sú to i rozhodcovia, ktorí uznajú aj taký gól, keď loptu odrazím pred alebo na bránkovej čiare.
- Aké sú tvoje študijné a športové plány?
V prvom rade by som chcel úspešne zmaturovať a potom sa pokúsiť o stavebnú fakultu a Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Chcel by som dobre chytať, úspešne reprezentovať a uvidím, čo prinesú aj ďalšie okolnosti. Gejza Sitkey
