olektívu topoľčianskych hádzanárov v roku 1986 ako sedemnásťročný zo Šale. V roku 1991 odišiel na svoje prvé zahraničné pôsobenie do Španielska, odkiaľ sa po štyroch rokoch dostal do maďarského Veszprému. V sezóne 1997/98 však hral už opäť v Topoľčanoch, s ktorými v získal tretí majstrovský titul. Vzápätí nasledovali ďalšie hádzanárske „štácie“ v chorvátskom Splite, francúzskom Nancy a maďarskom Dunaferri.
Pestrá bola aj jeho reprezentačná činnosť. Reprezentoval bývalú ČSFR, za ktorú odohral 60 zápasov a jej dres nosil aj na letných olympijských hrách v Barcelone v roku 1992. Slovensko neskôr reprezentoval v ôsmich zápasoch. Získal však aj maďarské štátne občianstvo a za reprezentáciu našich južných susedov hral asi pätnásťkrát.
- Ako si spomínate na svoj príchod to Topoľčian?
- Bolo to ešte v dorasteneckom veku a stabilné miesto v kádri mužov som získal až po skončení základnej vojenskej služby v ŠKP Bratislava.
- Španielsko bolo vaším prvým, no zároveň aj najdlhším zahraničným pôsobiskom. Ako by ste nám chvíle strávené tam v stručnosti priblížili?
- Odchádzal som tam ako mladý hráč s určitými rečovými problémami. Skutočne, nebolo to ľahké. Už vtedy som mal viacero ponúk, rokoval som aj s Veszprémom. V Španielsku som naskočil do prvej ligy a v Arrate Eibar bola veľmi dobrá atmosféra. Okrem mňa tu legionárčil aj rumunský brankár. Po vypadnutí do druhej ligy nastali určité problémy, no do najvyššej súťaže sme sa dokázali rýchlo vrátiť. Súťaž bola skutočne náročná, pretože sa v nej hrala rýchla hádzaná.
- Vaša „klubografia“ mimo Slovenska je veľmi bohatá, v ktorej krajine, a v ktorom klube ste sa cítili najlepšie?
- Vo Veszpréme. Vyhovovala mi tam celková mentalita ľudí, navyše, nemal som najmenšie rečové problémy. Po roku mi ponúkli i maďarské občianstvo s tým, že môžem hrať i za tamojšiu reprezentáciu. Zobral som to s podmienkou, že mi zostane aj slovenské. Počas môjho pôsobenia vo Veszpréme sme vyhrali ligovú súťaž a hrali sme aj finále PVP. V tom čase bolo v maďarskej reprezentácii desať hráčov Veszprému.
- Na ktorú reprezentáciu a na čo si v nej najradšej spomínate?
- Jednoznačne na účasť v Barcelone, kde som sa celkovým trinástym miestom lúčil s reprezentáciou ČSFR. Zažil som tam neopakovateľnú atmosféru, zvlášť na otváracom ceremoniáli, ale aj v olympijskej dedine, kde som sa osobne stretol s najlepšími americkými atlétmi. Najväčší športový úspech som dosiahol s maďarskou reprezentáciou na majstrovstvách sveta v Japonsku v roku 1997. V boji o postup medzi posledných štyroch sme porazili Čechov, ktorým som strelil osem gólov. Napokon sme v súboji o bronz prehrali o gól s Francúzskom, no i to bolo pre mňa úspechom.
- Pred sezónou 1997/98 ste sa vrátili do Topoľčian, kde sa vtedy zišlo hviezdne mužstvo aj s Galkauskasom, Žgančíkom, Trandžíkom, Sakárom, Tyškovským, M. Jakubičkom či výbornými brankármi Melušom a Halgašom, ktoré získalo pre Topoľčany tretí majstrovský titul. Nečakalo sa však o neho predsa len trochu viac?
- Získať titul majstrov Slovenska bolo pre nás povinnosťou, no nerodilo sa to ľahko. Získali sme ho až po piatom súboji s Košičanmi. Určite viac sa od nás očakávalo v Pohári EHF. Prvými dvoma kolami sme síce prešli ľahko, no vo štvrťfinále sme stroskotali na chorvátskom Splite. Už tam sme prehrali o deväť gólov, čo vlastne rozhodlo. Doma sme ich síce porazili, no stratu sa nám dohnať nepodarilo.
- V uplynulej sezóne ste sa do Topoľčian, ktoré vypadli z HIL, vrátili druhýkrát. Pre zranenie a operáciu achilovky ste hrali iba veľmi málo. Pred začiatkom tejto sezóny ste nastúpili do funkcie prezidenta klubu. Ako sa v nej cítite? Trúfate si na tridsať rokov prezidentovania ako váš predchodca Štefan Uhlár?
- Je to náročná práca, pretože je treba všetko zvládnuť nielen po organizačnej stránke, ale aj pozháňať sponzorov. A to je na nej to najťažšie. Chcel by som sa preto poďakovať všetkým sponzorom, väčším i menším, za to, že držia topoľčiansku hádzanú pri živote. Spravím všetko pre to, aby sme aspoň sčasti nadviazali na bývalú tradíciu a udržali ju na takej úrovni, ako teraz. Chcem sa sústrediť na tradičnú prácu s mládežou, no už teraz pociťujeme nedostatok mladých trénerov. Tridsať rokov je veľmi dlhý čas, obzvlášť v klubovom živote, preto uvidím, čo prinesú už najbližšie dni a roky.
- Ste vlastne hrajúcim prezidentom klubu, preto nás zaujíma, ako sa vám v najvyššej slovenskej súťaži hrá?
- K dispozícii som vlastne iba na výpomoc a v súčasnosti s mužstvom netrénujem. Hrávať by som ešte chcel, no zatiaľ musím byť opatrný. Nie som na tom zdravotne totiž tak dobre, aby som mohol hrať v zápase dlhšie časové úseky. V prvom rade sa snažím spoluhráčov na ihrisku usmerniť, no zároveň streliť aj nejaký gól.
- V súčasnosti sú Topoľčany v tabuľke na druhom mieste. Aké sú ich možnosti hrať od budúcej sezóny v HIL, ktorá sa má rozširovať?
- Ťažko sa dá robiť šport na vysokej úrovni ak vám chýbajú peniaze. V súčasnosti musíme robiť s tým, čo máme. Všetko je to otázka silnejšieho sponzora, ktorý by vyššie nároky utiahol. Nemôžeme tam ísť nasilu, bez adekvátneho finančno-ekonomického zabezpečenia. Navyše, popracovať na sebe a zdokonaľovať svoju kvalitu budú musieť i naši mladí hráči. GEJZA SITKEY
