Pár dní sa zdalo, že príbeh filmu Miluj blížneho svojho režiséra Dušana Hudeca je aj v Topoľčanoch viac-menej uzavretý, a teda rozhovor s jeho autorom, ktorý uverejnil Dnešok v 43. čísle, nevzbudí vážnejšiu odozvu. Bolo to naozaj iba zdanie.
S dôležitými dokumentmi a vážnymi výhradami voči konštatovaniam a slovám D. Hudeca sa prihlásil Ján Korec, bývalý primátor Topoľčian. Dôrazne sa ohradzuje proti vyhláseniam D. Hudeca, podľa ktorých je „zástupcom kresťanských predstaviteľov pán Tíleš z Topoľčian“, ktorého „úprimný a rýdzo kresťanský postoj zaznel aj vo filme“.
J. Korec pokladá túto charakteristiku občana Tíleša za úplne neopodstatnenú, až provokujúcu. Hovorí, že pán Tíleš dokázateľne klamal, ktorý „svojimi tvrdeniami a výrokmi v inkriminovanom filme pošpinil a znevážil meno konkrétnych osôb tým, že vyslovil o nich zavádzajúce a lživé vety“. Navyše ich vyslovoval vo familiárnom tóne, hoci nikdy v žiadnom bližšom vzťahu s tými ľuďmi nebol. Oponent J. Korec nevylučuje, že Tílešove slová sú formou jeho pomsty za podmienečný trest, ktorý mu za podobné výroky nadelil súd na začiatku 90. rokov. Skutky a slová pána Tíleša majú nielen podľa J. Korca ďaleko od toho, aby mohol byť kresťanským predstaviteľom.
Ešte vážnejšie sú však výhrady Ján Korca proti obsahu filmu, resp. spájaniu jednej odsúdeniahodnej a podlej surovosti, ktorá sa odohrala už v povojnovom čase, s udalosťami, ktoré sa v Topoľčanoch odohrávali na začiatku 40. rokov minulého storočia. Obrazová kulisa rozprávania udalostí navyše navodzuje, až vnucuje divákovi neopodstatnené súvislosti. Najdôležitejšie a najvýpovednejšie sú však slová dnešných izraelských občanov, topoľčianskych rodákov, ako ich vyslovili v osobnej korešpondencii s pánom Korcom.
Jedným z nich je Robert Y. Bűchler - pracovník historického ústavu v Izraeli, ktorý napísal knihu Židovská náboženská obec v Topoľčanoch a je čestným občanom Topoľčian. Zažil pogrom v Topoľčanoch, o príprave dokumentu Miluj blížneho svojho všeličo vie a na jeho výslednú podobu má preto svoj vlastný názor. „Neprekvapilo ma, že okolo uvedenia filmu bolo toľko zhonu,“ píše vo svojom liste do Topoľčian. „Už roky ma režisér Hudec otravuje s touto záležitosťou. Mal som odmietavé stanovisko, lebo som bol presvedčený, že táto tematika nebude spracovaná seriózne a zapríčiní viac škody ako osohu. Po prečítaní scenária som vedel, že sa nemýlim. Aj pred poldruha rokom som sa osobne stretol s Hudecom a doručil som mu moje pripomienky a poznámky k spomínanému scenáriu. Nakoniec sme sa nezhodli, lebo som mu nechcel dať nejaké dokumenty, pretože som mal dojem, že Hudec by ich mohol zle interpretovať. Odvtedy nie je medzi nami žiadny kontakt. Čo ma najviac pobúrilo - Hudec oslovil vo filme osoby, ktoré počas výtržností v Topoľčanoch vôbec neboli. Upozornil som ho na to. Okrem toho scenário obsahoval mnohé nepresnosti a neoverené tvrdenia. Veľká časť filmu je venovaná holokaustu a povojnová problematika je spracovaná iba okrajovo. Ja som pogrom prežil bez toho, aby som bol postihnutý, tak ako väčšina židovských obyvateľov. Napriek tomu 24. september 1945 zanechal na topoľčianskych Židoch šokujúci dojem. Najzaujímavejšie je to, že na druhý deň pokračoval život v Topoľčanoch normálne, ako keby sa nič nestalo. Kresťania a židia kšeftovali spolu ďalej, hrali karty a biliard v Korune a nadávali na pomery. Ľudia, ktorí nepoznajú Topoľčancov, to však nevedia pochopiť. Ako správne poznamenala jedna pani - napriek všetkému sú Topoľčany naším domovom, iný nemáme, aj keď tam už skoro 60 rokov nežijeme.“
O dokumente, ktorý videl z videozáznamu, sa v liste J. Korcovi zmienil i ďalší Topoľčanec žijúci v Izraeli - Adolf Šimko. Jeho už nebohý brat Dezider vo filme dokonca vystupoval. „Musím sa priznať, že som bol filmom nemilo prekvapený. Osoby, ktoré sú sfilmované, neboli v čase pogromu v Topoľčanoch a mám dojem, že zábery kamery z rímskokatolíckeho kostola v Topoľčanoch mali iný zámer. Film nepôsobil na mňa dobrým dojmom. Keby v ňom neúčinkoval môj nebohý brat, určite by som oň neprejavil záujem.“
Udalosti z konca septembra 1945 sú nepríjemnou a zahanbujúcou škvrnou na histórii mesta, ale aj na národnej histórii. Ich podnetom boli obavy o neprávom nadobudnutý majetok, zhodujú sa hádam všetci súdni ľudia. Iniciátori a účastníci násilníckych výtržností mali veľký záujem, aby stopy po ich skutkoch zmizli z archívov a možno i zo sveta. Hoci od tých dní prišli na svet tri generácie, nie je to dosť ľudí ani dosť dlhý čas na to, aby sa z tých udalostí stala knižná história stojaca na odpustení a zmierení.
