Niekoľkokrát za sebou i s prestávkou sa jeho literárne miniatúry objavili na tejto strane Dneška. Z nich sa dalo všeličo usúdiť, vydedukovať, pretože sú to osobné výpovede a zážitky. Čo a ako privádza skúseného, neúprosnosťou i veľkorysosťou života skúšaného človeka k tomu, aby nastavil svojej duši literárne zrkadlo, sme sa ho zvedavo opýtali.
Splodili ma a porodili moji rodičia, mojich 5 400 gramov dalo zabrať maminke, ale aj môjmu otcovi lekárovi, ktorý pôrod „odviedol“. Sudičky mi pri príchode na svet pridelili množstvo ľudských slabostí, azda malý dar slova, lásku k umeniu a potrebu hýbať sa, športovať. A do neskorších rokov môjho osudu nezabudli vpriasť stretnutie s nádhernou a jemnocitnou ženou - manželkou. Tešíme sa z dvoch dcér a zatiaľ jedného vnuka. Na tejto ceste vstúpilo do môjho života i niekoľko vzácnych kamarátov, ktorí si ma doberali a svojsky mi tak dodávali odvahy, aby som svoje príbehy napísal, aby som svoje potešenie z nich napokon predložil aj verejnosti. A možno to bolo celkom inak.
Čo sa dočítame od nášho autora najbližšie?
Chystám sa písať o celkom čerstvých zážitkoch, o tom, že aj vrah sa potrebuje pochváliť, že radšej ma maj radšej, že kadiaľ chodíš, smrdíš, o pomyjach, mydle a čaji a ďalších veciach a udalostiach (ne)každodenných...
Láska k umeniu môže byť všeobjímajúca až bezbrehá, čo náš autor mieni svojou láskou k umeniu?
Obrazy boli od samého začiatku môjho vnímania súčasťou sveta, v ktorom som sa pohyboval, v našom byte ich bolo plno. Chodil som okolo nich ako okolo ostatných všedných vecí. Prišlo však osudové stretnutie so Stanom Dusíkom v tvrdých podmienkach malackého vojenského útvaru civilnej obrany, ktoré zmenilo celé moje videnie. Jeho zápal, slová spoluúčasť pri maľovaní mi dešifrovali pojem žijúci obraz. Odozva tohto stretnutia mimoriadne silno zaznela, keď sa Stanko ocitol u mňa v Topoľčanoch ako tvorca oltára v jacovskom Kostole Božieho milosrdenstva a ja som sa mohol stať účastníkom jeho zrodu. Naplno som prežíval Stanove dni a noci až na hranici sebatrýzne v záverečnej fáze prác na oltári. Dnes, keď vracajúc sa z Podhradia zapotený a „spitý“ endorfínmi športovej námahy zostúpim z bicykla a v nemej pokore postojím pred tým obrazom, vynárajú sa mi zo spomienok niekedy až desivé Stanove „vysvetľovania“ obrazu zo sna a zároveň ľudsky prosto viem, že na jeho zadnej strane sú okrem autorovho mená majstrov štukatérov, otca a syna Hodálovcov, Gabiky Hornačkovej a Štefana Farmoša.
Tretí osudový rozmer autora sa dá vycítiť z tých pár textov. Je ním medicína, detské nemocničné oddelenie...
Žijeme neúprosne súťaživú až krutú dobu, v ktorej, žiaľ, rozhoduje balík peňazí. Bolo by krátkozraké nevidieť, že pacient je naším klientom, i keď v mojich ušiach znie to slovo hrozne. Viem, že je to realita, viem, že vytvorenie existenčných podmienok je priam syzifovská robota, ale to je úloha manažmentu nemocnice. Ja dnešné dni vidím iba „očami detského oddelenia“.
Znie to od praktika dosť všeobecne, skúste, pán doktor, vysloviť, čo tie „oči detského oddelenia“ vidia, ale konkrétne.
Fajn, tlačíte ma k múru. Keď konkrétne, tak konkrétne. V oddelení musíme racionálne a maximálne logicky vytvoriť podmienky, ktoré každému dieťaťu zaručia právo mať pri sebe matku, využiť na to každý štvorcový meter, nedemonštrovať svoju samoľúbosť a nenahraditeľnosť zaberaním miestností v oddelení na pracovne, bez ktorých by sme sa zaobišli. Len tak môže vzniknúť atmosféra dôvery, čiže aby matky prichádzajúce s deťmi nachádzali v nás pomoc a aby tomu tak rozumeli aj obvodné lekárky - pediatričky. Naším cieľom nech sú podmienky, v ktorých by to „svoje“ dieťa mohli obvodné lekárky sledovať aj v nemocničnom oddelení, kde nám pomôžu mnohými anamnetickými údajmi. Spolupráca oddelenia s detskými odbornými lekármi by mala byť samozrejmosťou.
Toľko okolností, že to znie až utopicky.
Nie, nie, pán redaktor, tak to v civilizovanom svete funguje už dvadsať rokov. Kto to nepochopí, je hrobárom oddelenia.
Ďakujem za rozhovor, pán doktor Štefan Farmoš.
