To dieťa, ktoré žije vo mne, už dávno stratilo svoje detské prejavy. Ono ma stráži, aby som neprepadol monotónnosti ubíjajúcej všednosti. Zamrká očkom, zavolá hlasom detstva, pripomenie radosť z objavovania tajomstiev dospievania, vyvolá smiech bezstarostnosti, srdečnosti. Dieťa vo mne zostáva stále svieže, nadšené, mladé, dychtivé.
To druhé dieťa stojí vedľa mňa - je to náš Šulinko, môj vnúčik. On mi svojimi nádhernými výmyslami neprekonateľnej hlavičky detskej logiky (kamže sa hrabú počítače aj poslednej generácie) dáva šancu skutočne dospieť. Jeden z mnohých jeho nádherných ,,výmyslov“ mu uložím do tohto príbehu. Moja dcéra (jeho teta) sa zo Sardínie dostávala domov pomerne zriedka. Hovorili sme o nej, vídaval ju často na fotografiách (vydržal ich pozerať celé hodiny), pripravovali sme ho, že príde domov Dia.
Zvítanie po otázke kto je toto? bolo spočiatku plné detskej neistoty, opatrnosti. Trvalo to len krátku chvíľu - ,,novota“ v dome sa stala centrom vesmíru. Bol jej stále v náručí, všade ju ťahal za sebou, všetko jej chcel ukázať. S umienenosťou malého dieťaťa ju celý čas volá toto. Nevedeli sme to pochopiť...ach, my hlúpi dospeláci... Keď Dia nebola doma, vídaval ju na fotografiách a vždy znela otázka: kto je toto? Keď prišla domov, znova odznelo kto je toto? On ju vlastne ani inak nemohol volať! Keď existuje tato, mama, baba, dede, tak je predsa nad slnko jasné, že ona je toto! Ach, veru sa máme čo od tých detičiek učiť.
I ja som čosi pochopil. To druhé dieťa vedľa mňa ma stráži zvonka, aby som náhodou neprepadol zbytočnej sebaľútosti či sebaobdivu. To prvé dieťa, ktoré zostalo vo mne, volá - nikdy nezabudni, že si bol dieťaťom, to druhé vedľa mňa mi prikazuje: maj odvahu byť dospelým...! Deťúrence, pomáhajte si!
