Dalo sa predpokladať, že do polemiky o okolnostiach vzniku i obsahu filmu Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho vstúpi aj Rudolf Tíleš, najmä po vyhláseniach a argumentoch JUDr. Jána Korca a eseji Antona Kajana, ktoré boli uverejnené v Dnešku č. 45. Urobil tak svojím osobným príbehom z prvej polovice 40. rokov minulého storočia. Je k nemu však priradený aj rázny, až trochu teatrálny protest proti slovám J. Korca.
„Bývalý primátor Topoľčian ma obvinil z klamstva, ale klame on,“ píše vo svojej reakcii R. Tíleš. „Za obvinenia z klamstva podám trestné oznámenie a zároveň požiadam bezpečnosť o osobnú ochranu. Podľa uvedených klamstiev, ktorých som sa dopustil, mám obavu o svoj život. Chcem zomrieť prirodzenou, a nie násilnou smrťou.“ K ďalšej zmienke o sebe a svojej prítomnosti v polemikách o filme pán Tíleš uvádza: „Podľa bývalého primátora Jána Korca som akože kresťanským predstaviteľom. Nikdy som ním nebol, som obyčajný hriešny človek ako každý ľudský tvor. Nechválim sa, veď pravda je istá, kto sa povyšuje, bude ponížený...“
A ako sa dostal R. Tíleš do filmového dokumentu? Asi pred desiatimi rokmi sa vraj stretol na pracovisku Pamiatkového ústavu v Topoľčanoch s vysokoškoláčkou, ktorá pripravovala dizertačnú prácu na tému arizácia židovského majetku v Topoľčanoch. Predpokladá, že vďaka tomu stretnutiu sa o ňom dozvedel režisér Hudec. „Keď ma navštívil, povedal som pravdu, za ktorú sa nehanbím,“ píše „herec“ Tíleš.
Kto je teda Rudolf Tíleš? Narodil sa v Prašiciach na Štefana v roku 1925, žil v skromnej kresťanskej rodine spolu s ôsmimi súrodencami. Po skončení ľudovej školy sa šiel učiť za pekára, hoci prašický dekan Viktor Gajdošík nabádal otca, aby dal syna na štúdiá. Na to však nebolo v rodine peňazí, spomína dnes osemdesiatnik, pekár, ktorý vraj strávil pri peci 54 rokov.
Na odporúčanie prašického obchodníka Biermana (Žida) sa mládenec ocitol v Prvej topoľčianskej strojnej pekárni, ktorej majiteľom boli Židia Izidor Levien a bratia. Chlapec sa ocitol uprostred udalostí, ktoré živo vnímal, ale nie celkom chápal. Plagáty, nápisy hanobiace židovských spoluobčanov, útočné piesne - rež a rúbaj do krve..., stretnutie so Židom z Popradu, ktorému na začiatku roka 1940 zobrali pekáreň. Znepokojovalo ho uplatňovanie Židovského kódexu v podobe zákazov vstupu do kina Židom so žltými hviezdami na kabáte, byty označené Žid - Jude. Prišla arizácia, v rodine pekára zažíval domové prehliadky a aj jemu sa ušli gardistické nadávky do židovských pankhartov. Týždeň po schválení protižidovských zákonov bola arizovaná pekáreň I. Leviena a rodina sa na jar roku 1942 ocitla v transporte...
Mladý Rudolf sa na odporúčanie svojho prvého majstra doučil u pekára Pešla, ktorý mal prenajatú pekáreň od židovskej rodiny Rozenzweigovcov tam, kde je dnes v Topoľčanoch lekáreň Melissa. V spomienkach pána Tíleša na vojnové roky Slovenskej republiky sa objavujú ďalšie mená židovských občanov, na vytasené dýky členov Hitlerjugend na dvore Koruny, kde pekárskeho učna museli brániť dvaja dospelí muži.
Z obsahu i tónu spomienok pána Tíleša cítiť rešpekt a solidaritu s topoľčianskymi občanmi židovskej viery. Je však otázne, či jeho skúsenosť a spomienky majú nejakú relevantnú súvislosť s udalosťami v septembri 1945, resp. ich aktérmi. Pravda, filmársko-dokumentaristickým zámerom D. Hanáka bolo poukázať aj na súvislosti, ktorých odozva tak kruto a nespravodlivo doznela už v mierových časoch.
