
Ľudí so všestrannými záujmami pravdepodobne nie je veľmi veľa. Obdivujeme ich, ticho závidíme a chceme ich spoznať. Keď sme prišli do Hradišťa, starosta obce nás nasmeroval k svojmu rovesníkovi.
Jánovi Habalovi tiahne na šesťdesiatsedem rokov, ale aj teraz vyrába drevené rúčky na náradie pre celú dedinu. To však nie je ani zďaleka všetko. Na dvore ležia drevené laty, vedľa píla na guľatinu vlastnej výroby, vpravo voliéra pre vtákov a sychravému počasiu odoláva pod plachtou malotraktor, tiež vlastnej výroby. „Kedy som s tým začal, neviem. Pred 20 - 30 rokmi?“ pýta sa sám seba. Napokon ale mimovoľne prezradí, že už ako 13-ročný si urobil vlastné sánky a predtým šantil po uliciach dediny na svojom vozíku. Keď sa dostaneme do miestnosti s jeho výtvormi, oči si nevedia oddýchnuť. Niekoľko stĺpikových hodín, drevené črpáky, ozdobné rúčky, kolíska, maličké stoličky ako vystrihnuté z rozprávky o siedmich trpaslíkoch, ozdoby z parožia, obrazy a veľa ďalších vecičiek rôznych rozmerov. „Človek nejde do krčmy, tak sa baví doma. Akákoľvek robota mi nerobí problém - zatiaľ,“ lakonicky skonštatuje. O tom, kto robí rezbárčinu, predpokladáme, že má „ťažké“ ruky, ale pán Habala rád drží v rukách aj maliarsky štetec. „Najradšej maľujem krajinky. Niektoré obrazy aj predám, ale len aby som mal na farby. Všetko je teraz drahé.“ Z tejto „výstavnej siene“ sa dostaneme do dielne na drevo. Drevené výrobky nie sú jedinou pýchou tohto kráľovstva pilín a hoblín. „Všetky stroje, ktoré tu mám od dreva, som robil ja. Hobľovačka, pásovka, fréza, pásová šmirgľovka, píla na guľatinu,“ vymenúva a vzápätí dodá, „urobil som si aj asi sedem traktorov.“ Nuž, pre človeka s piatimi výučnými listami to asi nie je neriešiteľný problém. Murár, maliar, natierač, zvárač a stolár sú jeho profesijné odbory.
V tomto ročnom období mu najviac času zaberá jeho ovocný sad. Štyridsaťročné jablone sa za celoročnú starostlivosť odvďačili dobrou úrodou. Jablková šťava, ktorú ponúkla manželka Rozália, chutila ako práve odtrhnuté jablko. Manželka, zberateľka šálok a hrnčekov, je jeho najväčšou pomocníčkou. Spolu zháňajú materiál v lese a cirkulárka nie je pre ňu neznáma vec.
Svoju zručnosť dal aj do služieb rodnej obce. Požiarna striekačka z roku 1928 bola už iba kopou dreva, teraz je zrekonštruovaná. Svoje výtvory poskytol do kaplnky a kostolíka. V októbri, v Mesiaci úcty k starším, prispel na výstavku remeselných výrobkov Hradišťanov.
„Niekto hovorí, že je to nadanie, ale ja hovorím nie - keď človek chce niečo spraviť, musí to dokázať,“ tvrdí.