Futbal
Spočiatku sa činili najmä futbalisti. Medzi česko-slovenskú elitu sa prebojovali bývalé Baťovany, tak sa Partizánske volalo do 9. februára 1949, po skončení druhej svetovej vojny. Vtedy sa začala pripravovať celoštátna liga a Slovensko v nej malo zastupovať šesť mužstiev. V kvalifikácii sa futbalistom mesta obuvi darilo. V rozhodujúcom stretnutí porazili po predĺžení PTS Prešov 4:3 a mali byť šiestym celkom zo Slovenska v najvyššej súťaži. Prešov však podal po zápase protest a sekcia nariadila nové stretnutie. Oba kolektívy sa stretli ešte raz 26. septembra 1945 na štadióne ŠK Bratislava. Hoci pršalo, stretnutie sledovalo 7 000 divákov. Čistý zisk zo zápasu venovali vdovám a sirotám po partizánoch v Prešove i v Baťovanoch. Baťovany zvíťazili aj v druhom zápase najtesnejším rozdielom - 3:2. Dva góly zaznamenal Karol Jokl, otec bývalého česko-slovenského reprezentanta, a jeden pridal František Masarovič.
Na ligu sa tešili nielen Baťovany, ale celé okolie. Ich prvým súperom v boji o body bol sesterský ŠK Baťa Zlín. Baťovany zvíťazili doma pred 4 000 divákmi 2:0. Ich trénerom bol Štefan Čambal, bývalý vynikajúci slovenský futbalista, ktorý hrával za Sláviu Praha. Čambal viackrát reprezentoval ČSR, z majstrovstiev sveta v Ríme si priniesol striebornú medailu. Horšie ako premiéra dopadli Baťovancom reprízy. Na svojich súperov nestačili, z 18 ligových zápasov získali iba 9 bodov a skončili na poslednom mieste. Fanúšikovia však na svoju jedenástku nezanevreli, jej zápasy sledovali v hojnom počte. Tak na Spartu Praha ich prišlo šesťtisíc - presne dvakrát toľko, ako mali Baťovany v tom čase obyvateľov.
Po vypadnutí z ligy sa hráči nerozutekali, iba z trénera Čambala sa stal „ústredný tajomník ŠK Baťovany“. Na lavičke ho vystriedal Jóži báči-Takács. Baťovany pod jeho vedením bojovali v divízii, snažili sa vrátiť do najvyššej súťaže, no nepodarilo sa im to.
V päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch sa lepšie ako dospelým darilo dorastencom a žiakom. Zásluhu na úspechoch mladých futbalistov Partizánskeho mali vynikajúci tréneri Laco Uličný, profesor František Masarovič a Ján Stanko. Uličného dorastenci skončili v roku 1958 i v roku 1959 v dorasteneckej lige na druhom mieste. V sezóne 1959/60 boli ešte úspešnejší. Pod Masarovičovým vedením boli dorastenci Iskry druhí v bývalej ČSR. Podobný úspech sa im do dnešného dňa nepodarilo zopakovať. Za zmienku stojí ešte jeden úspech mladých futbalistov Partizánskeho. Žiaci Jána Stanku obsadili v roku 1969 na majstrovstvách Slovenska bronzovú priečku.
V Partizánskom začínalo veľa výborných futbalistov, ktorí sa neskôr uplatnili aj v našej najvyššej súťaži. Tak v Trenčíne chytal Oravec, v Slovane Bratislava obliekali dres Velecký a Jokl, v Dukle Praha Geleta, v Bohemianse Ivančík a Valent, Hrušecký v Trnave, Peter Herda v Slávii Praha... Jokl, Geleta, Hrušecký a Peter Herda obliekali aj reprezentačný dres. Janko Geleta sa stal v roku 1967 najlepším futbalistom ČSR. Povolali ho aj do výberu Európy.
Box
Pästiarsky šport sa v Baťovanoch rodil súčasne s obuvníckym závodom. Milovníci dvanástich povrazov našli pochopenie a podporu najmä u Eduarda Hrnčířika, obchodného riaditeľa fabriky. Ján Pekarovič nakúpil športový inventár v Trnave a už počas vojny mali Baťovany kvalitnú osmu.
V roku 1947 bojovali boxeri ŠK Baťovany o titul majstra Slovenska s Trnavou. V ringu súpera podľahli 7:9. Doma sa však vytiahli, súpera deklasovali a stali sa majstrom Slovenska. O titul majstra ČSR bojovali so Zlínom a ČAK Vinohrady. Odborníkom bolo hneď jasné, že ČAK Vinohrady je len „tretím do partie“. Proti Zlínu získal v dvoch zápasoch iba osem bodov a proti Baťovancom dokonca o dva menej. O majstrovi republiky mali rozhodnúť dva súboje Zlína s Baťovanmi. Najprv sa boxovalo v Baťovanoch. Pred 1 500 divákmi vyhrali domáci 10:6. Pred odvetou bolo jasné, že na titul im bude stačiť prehra rovnakým pomerom. V búrlivom prostredí Baťovany potrebných šesť bodov získali. Svojich súperov zdolali Janko Štrba, Janko Zachara a Julo Torma. Baťovany sa tak stali majstrom ČSR ako prvý pästiarsky celok zo Slovenska.
Najväčší úspech, aký kedy reprezentant bývalých Baťovian a Partizánskeho dosiahol, sa zrodil v piatok 13. augusta 1948. Bolo to na olympiáde v Londýne. Tu sa Julo Torma, boxer ŠK Baťovany, prebojoval do finále polostrednej váhy. A hoci mal poranené zápästie ľavej ruky, vyhral na body nad čiernym Američanom Horace Herringom a získal zlatú olympijskú medailu. Torma sa stal o rok aj majstrom Európy.
Od roku 1945 až do roku 1960 boli pästiari Baťovian a Partizánskeho častými reprezentantmi našej vlasti. Mnohí z nich získali aj titul majstra republiky. Jozef Beleš bol majstrom ČSR dokonca štyrikrát. K najúspešnejším borcom Partizánskeho - okrem už spomínaných - patrili bratia Blesákovci, Scheer, Kalamen, Rogovský, Glasa, Kóša, Dubovský, Homola, Vavrinec, Šatan, Važan, Kúrňava, Machalík, Stredák, Triebel, Šimko...
Keď hovoríme o pästiaroch, nemôžeme nespomenúť statočnosť niektorých z nich v čase Slovenského národného povstania. Niektorí z nich šli tam, kde ich národ najviac potreboval - do boja s fašistami. Ján Pekarovič, Ondrej Homola, Pavel Blesák a František Kalamen bojovali v čase SNP so zbraňou v ruke proti nepriateľovi. Ján Pekarovič v tomto boji zahynul.
Hádzaná
Prvý záznam o ženskej hádzanej v Partizánskom pochádza z roku 1954. Sústavnejšie sa však tomuto športu venujú v meste obuvi od roku 1965. Vtedy Fera Popluhára navštívili bývalé žiačky odborného učilišťa. Chceli hrať hádzanú, no nemali trénera. Keď sa k dievčatám pridala Ferova manželka Irena, bolo rozhodnuté.
Prvý veľký úspech dosiahli hádzanárky Iskry Partizánske v roku 1978. V celoštátnej lige skončili na štvrtom mieste a vyhrali Slovenský pohár. Mária Končeková a Katka Lamrichová-Beňušková reprezentovali našu vlasť na majstrovstvách sveta. V nasledujúcom roku sa hádzanárky ešte zlepšili. V lige poskočili na druhú priečku a vyhrali Česko-slovenský pohár.
Rok 1980 by si mali zapísať hádzanárky do svojej kroniky zlatými písmenami. Po prvý raz sa vtedy stali majsterkami Česko-slovenskej republiky. V tomto roku hrali aj v druhej najvýznamnejšej európskej klubovej súťaži - v Pohári víťazov pohárov. Zverenkyne trénera Jozefa Oravca postupne vyradili nórsky celok I. F. Skjeberg, holandský Van der Voort Quintus, rumunský Confecta Bukurešť a vo finále sa stretli s Lokomotívou Záhreb. Obe finálové stretnutia sa skončili rovnako - 16:16. Na rad prišli sedemmetrové hody a tam si počínali hádzanárky Partizánskeho úspešnejšie. Stali sa víťazom Pohára víťazov pohárov! Úspech ocenili aj slovenskí novinári, ktorí ich vyhlásili za najúspešnejší slovenský športový kolektív roku 1980.
V roku 1981 obhájili titul majstra ČSR. Vtedy už na ich trénerskej lavičke sedel Tomáš Kuťka. V najvýznamnejšej európskej súťaži sa však nepresadili. Tretí titul majstra ČSR vybojovali v roku 1985 s trénerskou dvojicou Pavol Németh a Pavol Hummel. Posledný - štvrtý titul majstra ČSR získali v roku 1988. Vtedy ich viedli Pavol Hummel a Vlado Danove.
Viaceré hádzanárky Partizánskeho v minulosti úspešne reprezentovali našu vlasť. Spomenieme aspoň niektoré. Mária Končeková, Elena Brezányová-Gašparíková a Katka Beňušková reprezentovali ČSR na olympijských hrách v Moskve. Na majstrovstvách sveta v Holandsku (1986) hrali štyri hráčky - Gašparíková, Gombošová, Kolečániová a Pösová. Aj na olympiáde v Soule boli štyri - Pösová, Kolečániová, Tomašovičová a Sabadošová.
Snáď nestrelím vedľa brány, keď spomeniem vyznamenania, ktoré dostali hádzanárky Partizánskeho za úspešnú reprezentáciu. Končeková a Gašparíková sú zaslúžilými majsterkami športu. Gombošová, Pösová a Kolečániová majsterkami športu. Masér hádzanárok Jožko Balúch dostal vyznamenanie Za zásluhy o rozvoj ČSZTV III. stupňa.
Ostatné športy
Ľahká atletika
Boli aj také časy, keď sa v tomto meste dobre cítila aj kráľovná športu - ľahká atletika. Celé Slovensko poznalo Ferka Slobodu. Ferko rád behával počas prestávky futbalových stretnutí. Jeho disciplínami boli behy od 1 500 do 10 000 m. Najmä dlhšie trate mu sedeli, na 10 km držal istý čas aj slovenský rekord.
Ľahkej atletike sa v Partizánskom darilo najmä v čase, keď tu učil profesor Anton Hajmassy. Ten bol známy ako vynikajúci tréner. Svoje kvality potvrdil aj v Partizánskom. Jeho zverenci začali trénovať ako nikdy v minulosti. Výsledky sa dostavili. Eman Jaššo držal slovenský rekord na 100 m časom 10,9 s., Helena Straková reprezentovala ČSR v oboch šprintérskych disciplínach. V šprinte jej konkurovala Julka Števove. Medzi ďalšie výborné atlétky treba zaradiť bežkyne Mrvovú a Michálkovú.
Prácu ľahkých atlétov v meste obuvi si vážili aj v Bratislave. Ako prvému vidieckemu mestu mu pridelili medzištátne stretnutie v ľahkej atletike ČSR - Rakúsko. Počas tohto stretnutia sa naša štafeta na 4 x 1 500 m pokúsila prekonať svetový rekord. Jedným z členov štafety bol aj Emil Zátopek. Rekord však odolal.
Basketbal
Rušno bývalo aj pod deravými košmi. Ženy Partizánskeho hrali desať rokov v najvyššej slovenskej súťaži. Nepočínali si zle, obyčajne končili v prvej polovici tabuľky. Ich najväčšími oporami boli Ela Adašková, Manca Koleková a Irena Bursová.
Edo Kolek sedel na trénerskej lavičke dvanásť rokov. Na ktoré okamihy spod deravých košov si dodnes spomína? "V živej pamäti mám zápas s Levicami, v ktorom šlo o postup do najvyššej slovenskej súťaže. Ak sme chceli postúpiť, museli sme pod našimi košmi vyhrať nad týmto súperom o 27 bodov. Do polčasu sme viedli iba o desať. Chlapci ma presvedčili, aby som do druhého polčasu nastúpil. Poslúchol som. Po zmene strán som dal prvé štyri koše. Moji zverenci sa uchytili a vyhrali sme o 38 bodov."
Stolný tenis
V Baťovanoch je taký starý ako samotné mesto. Začal sa hrať v jeseni 1939, v organizovanej podobe vystúpil vo februári 1940. Najlepším baťovianskym hráčom bol Janko Kolárik, sedemnásobný majster Slovenska. Dres Baťovian obliekali okrem neho ešte mnohí hráči. Štrebinger, Kreibich, Jakuba, Pavlovič, Grach, Kšiňan, Holla, Školek, Mihál, Jamrich, Hauliš, Venutti, Kováč, Uličný, Roško, Švantner...
V štyridsiatych rokoch minulého storočia patrili Baťovany medzi popredné slovenské kolektívy. Neraz na svojich stoloch hostili aj zahraničné družstvá. V Baťovanoch hrali reprezentanti Chorvátska, Rumunska, Talianska, Švédska...
Záver
Vo vymenovávaní úspechov športovcov bývalých Baťovian a Partizánskeho by sme mohli pokračovať. Aj z toho, čo sme doteraz povedali, vidieť, že šport sa pri okrúhlom jubileu nemusí červenať. Dôstojne reprezentoval našu obuvnícku metropolu.
Iba jedno zainteresovaného človeka bolí. Minulosť športu v Partizánskom je oveľa bohatšia a krajšia ako súčasnosť. O tom však dakedy neskôr...
