Týrali rodičia postihnutého syna?

rodičia najavo inou formou - hnevom, bitkou či trestami.
Trinásťročný R. R. z Veľkých Dvorian (na snímke) má mamu i otca, dokonca aj dve staršie sestry. Aj tak však musí bývať v ústave v Horných Krškanoch (pri Leviciach), kde sa ocitol nariadením súdu. Jeho rodičia totiž nezvládali jeho výchovu a sú obvinení z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby. R. R. je totiž mentálne postihnuté dieťa s autistickými prejavmi agresívneho charakteru.
Kde bolo, tam bolo...
„O synovej chorobe som sa dozvedela až keď mal tri roky. Genetické testy ukázali, že to má dedičné. Keď mal štyri roky, ohrýzal parapetné dosky, hádzal sa o zem, vrieskal, plakal až omodrieval a robil ľuďom zle (hrýzol, štípal). Chodili sme s ním k lekárom, podávali sme mu lieky, ale nepomáhalo. Zo všetkých domovov sociálnych služieb nám ho vyradili - z Piešťan, odkiaľ chodil domov na víkendy, z Topoľčian, z osobitnej školy v Tovarníkoch - zovšadiaľ. Muž zostal doma, lebo iba on sa o syna dokázal postarať a veľmi ho ľúbil,“ začína svoje rozprávanie M. R. (na snímke) - matka trinásťročného R.
Nezvládnuteľné chlapcovo správanie a tiež prístup rodičov k nemu si začali všímať niektorí ľudia a na odbore sociálnych vecí ÚPSVaR v Topoľčanoch sa začali množiť sťažnosti, že rodičia dieťa týrajú, nestarajú sa oňho, odopierajú mu jedlo, hygienu, zatvárajú ho do miestnosti pre hydinu, nadávajú mu, týrajú ho a zanedbávajú jeho zdravotnú starostlivosť. Podľa M. R. tieto udania písali jej švagriné, s ktorými nevychádza v dobrom. Boli v spore ohľadom prístavby, ktorú si manželia R. prepísali na seba, na čo však údajne nemali právo. „Nebili sme ho, ani netýrali, chudiatko, neviem, prečo na mňa takto útočia a ako môžu tvrdiť také hrozné veci. Veď syn, keď dostal záchvat alebo sa rozzúril, nedal sa zvládnuť. Bol zlý a nerozmýšľal, čo robí. Bol aj na psychiatrickom liečení, lenže jeho choroba sa nedá vyliečiť. Nakoniec som chcela, aby sme ho dali do ústavu, ale muž bol proti tomu,“ hovorí M. R.
Celá záležitosť skončila v rukách vyšetrovateľky, ktorá začala trestné stíhanie a vzniesla obvinenie pre spáchaný trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby. Dva roky sa tiahlo vyšetrovanie, až pár dní pred koncom roka 2003 manžela pani R. umiestnili do vyšetrovacej väzby za navádzanie svedkov, pretože bol v podmienke (dostal 6 mesiacov za to, že ubil krčmára, ktorý nadával jeho synovi do debilov). Na súd sa tento prípad dostal až nedávno - koncom novembra. Ten rozhodol, že obaja manželia sú vinní. Manžel M. R. dostal nepodmienečný trest 38 mesiacov a ihneď ho premiestnili do väznice v Leopoldove. M. R. za spolupáchateľstvo dostala 36 mesiacov nepodmienečne. Proti rozhodnutiu súdu sa pani R. odvolala. „Neviem si predstaviť, že by som musela ísť do väzenia. Mám predsa ešte dve deti.“
Čo na to sociálne?
„Odbor sociálnych vecí nepodal podnet na trestné stíhanie za týranie dieťaťa. Zo spisovej dokumentácie maloletého dieťaťa nie je zrejmé, kto ho dal. Triedna učiteľka v osobitnej škole mala podozrenie na týranie, keď R. R. prišiel s podliatinou oka a otec povedal, že ho poštípala osa a spadol. Odbor sociálnych vecí sa prípadom začal zaoberať na základe množiacich sa podnetov na nestarostlivosť o dieťa zo strany rodičov a hlásenia lekárov o zhoršovaní zdravotného stavu dieťaťa. Manžel M. R. poberal dávku sociálnej pomoci, peňažný príspevok za opatrovanie dieťaťa a dostal i peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla. Po prešetrení pomerov v rodine a na základe získaných podkladov od školy, lekárov a neúspešnej sanácie rodinného prostredia sme podali podnet na súd na umiestnenie chlapca do ústavnej starostlivosti. Na základe právoplatného rozsudku súdu bolo dieťa umiestnené,“ hovorí riaditeľka odboru sociálnych vecí ÚPSVaR v Topoľčanoch Mgr. Yveta Klačanská.
Druhá strana mince
Svoj názor na výchovu trinásťročného R. R. nám povedala aj jedna zo švagrín pani R., ktorá si myslí, že jej synovec netrpí autizmom, ale syndrómom týraného dieťaťa. „Od začiatku to bolo nechcené dieťa, pretože ako tehotná sa búchala do brucha a hovorila, že satana nechce. Plánovala ísť na prerušenie, ale už sa nedalo. O deti sa nestarala, nenavarila, víkend čo víkend bola mimo domova a klamala, že je u rodičov. Synovec bol normálnym dieťaťom. Za to, že je teraz taký, môžu iba oni dvaja. V pivnici majú moji rodičia posteľ, kde spávajú mačky a psy a tam musel niekedy spávať aj on. Pamätám sa, ako raz behalo decko neoblečené a špinavé po dedine. Zobrala som ho za ruku a doniesla za M. R., aby ho dala na poriadok. Ona mi povedala, že kto naňho berie peniaze, nech sa oňho aj stará. Chlapec ju nezaujímal, nechodila s ním na prechádzky, nepritúlila si ho. Keď sme im hovorili, aby ho dali do ústavu, tak nechceli, lebo brali naňho peniaze. Oboch by som dala liečiť psychiatrovi. Podľa môjho názoru - najväčším trestom pre nich bude, keď budú musieť chodiť do práce a na R. platiť. Predpokladám, že urobia všetko pre to, aby chlapca dostali naspäť a ryžovali z neho peniaze. Videla som, čo s ním robili, a keby všetka pravda vyšla najavo, tak to sú neuveriteľné veci.“
Čo dodať?
Každý má svoju pravdu a tú si bude obhajovať. Krajský súd v Nitre rozhodne, či Okresný súd v Topoľčanoch rozhodol o spoluvine pani R. správne, alebo sa celý prípad začne zasa prešetrovať.