Nečarovný prútik úradníckeho úsilia

Na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v slovenskom okresnom meste prichádza mesačne 130 - 150 žiadostí o peňažné príspevky ako kompenzáciu zdravotného postihnutia a za opatrovanie. Táto agenda sa v predchádzajúcich rokoch stala až nočnou morou sociálnych odborov nedávno zrušených okresných úradov a dôvodom nespokojnosti a hnevu žiadateľov. S takýmto „imidžom“ ju zdedili úrady práce, sociálnych vecí a rodiny aj s úradníkmi. Ukázalo sa, že k 30. júnu tohto roka úrady evidovali na Slovensku 90-tisíc nevybavených - niektoré aj niekoľko rokov - spisov žiadateľov o kompenzáciu zdravotného postihnutia. V Topoľčianskom okrese ich bolo 1 422.
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny si vtedy predsavzalo, že tento nenormálny, roky sa vlečúci, ku korupcii rôzneho druhu priam vyzývajúci stav zmení. Do konca októbra, v osobitných prípadoch do konca roka, treba sklz vyrovnať a vytvoriť podmienky, aby sa hromadenie nevybavených spisov neopakovalo, také bolo rozhodnutie. Úrady práce v Topoľčanoch i v Partizánskom túto úlohu splnili podľa predsavzatia. Dnes sú pripravení vybavovať prichádzajúce žiadosti v zákonom stanovenej lehote 60 dní.
Čo predchádza rozhodnutiu?
Aký to bol čarovný prútik, ktorý spôsobil, že traumatizujúca agenda stratila svoju nezvládnuteľnosť?
„Natrvalo alebo dočasne sme v úrade presunuli niekoľkých zamestnancov, využili sme možnosť zamestnať absolventov - praktikantov, pracovalo sa v nadčase, v sobotu, nasadili sme viac a výkonnejšiu výpočtovú techniku, mali sme k dispozícii auto na návštevy u žiadateľov atď.,“ vyratúva riaditeľka odboru Yveta Klačanská rozhodnutia, ktoré tým spisovým „balvanom“ pohli.
O čo vlastne ide? Občan, domnievajúci sa, že kvôli svojmu zlému zdravotnému stavu má nárok na sociálnu pomoc, si podá žiadosť o finančnú kompenzáciu. Jeho zdravotný stav, mieru postihnutia musí posúdiť lekár, ak ten príde k záveru, že žiadateľovo zdravie je porušené na 50 a viac percent, skúmajú sociálni pracovníci, v akom prostredí žiadateľ žije, či sa môže pohybovať, či je odkázaný na celodennú opateru alebo na osobnú asistenciu, aké sú pomery v jeho rodine i aké je jeho finančné zabezpečenie. Skúma sa tiež, či má zdravotne postihnutá osoba zvýšené výdavky na diétu, ošatenie, na používanie auta a pod.
Všetky tieto kritériá stanoví zákon, resp. naň nadväzujúce vykonávacie predpisy. Podľa nich musia postupovať odborní úradníci sociálnych úradov a podľa svojich zistení rozhodnúť o priznaní, či nepriznaní peňažného príspevku. Na lekárske posúdenie, skúmanie sociálnych pomerov a rozhodnutie im zákon stanovil lehotu 60 dní.
Prečo to nešlo doteraz?
Ako sa stalo, že v podstate tí istí úradníci a posudkoví lekári, ktorým sa na okresnom úrade roky kopili pod rukami stovky žiadostí, dokázali pod inou hlavičkou dostať veci nielen do „ažurity“, ale aj načas rozhodovať o nových žiadostiach? „Žiaden čarovný prútik,“ hovorí riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Topoľčanoch Ladislav Záhumenský, „ale systém, rozmýšľanie pri organizovaní práce, trochu manažérskeho tlaku a sústredenie na prácu. Žiadne nedalo sa urobiť, neboli prijaté opatrenia. Tie sa prijímali aj predtým, ale chýbal záujem, profesionálna zodpovednosť. Úradníci odchádzali domov, keď im padla, bez výčitiek svedomia, že v stole majú desiatky nevybavených žiadostí. Vraj bola zlá legislatíva, ale systém sa správal, akoby o tom nikto nič nevedel. Ako možno ospravedlniť, že sa tak správali sociálni pracovníci, ktorí si túto profesiu sami zvolili a od ktorých ľudia právom očakávajú empatiu, istú obetavosť. A či sa to niekomu páči alebo nie, zodpovednosť za to nesú aj politici, ktorí v celej republike dopustili neopodstatnené zlyhanie časti podporného sociálneho systému.“
Malý sociálny absurdistan
Úloha, záväzok je splnený, oprávnení žiadatelia dostali rozhodnutie i dlho neprichádzajúce peniaze, často aj so spätnou platnosťou. Všetko však ešte nie je celkom v poriadku. L. Záhumenský rozpráva príbeh muža, ktorý sa rozhodol opatrovať svoju matku po porážke. Vystúpil zo zamestnania, požiadali o príspevok na opatrovanie, ale posudok o zdravotnom stave neprichádzal a postihnutá sa jeho vydania ani nedožila...
Záväzné usmernenie je však také, že opatrovateľ nemá nárok na žiadnu finančnú podporu, ak sa opatrovaný nedožil rozhodnutia,“ vysvetľuje riaditeľ „a ja sa mám teraz podpísať pod absurdné oznámenie sťažovateľovi, že sa mu peňažný príspevok nevypláca, lebo nám nepredložil dokument, ktorý sme mu my, ako úrad, podľa zákona načas nedodali...!“
Je to, samozrejme, osobitný prípad, ale možno predpokladať, že v republike ich môžu byť desiatky. Tí ľudia nestrácajú v dobe opatrovania len tým, že sa im nedá vyplatiť sociálny príspevok, ale čas strávený „nelegálnym“ opatrovaním sa im neráta do odpracovanej doby, nedostávali plat. „Upozornil som na to na porade riaditeľov úradov,“ hovorí riaditeľ, „a myslím, že takýto problém by sa mal riešiť jednoznačne v prospech občana. Treba nájsť spôsob, ako nahradiť ujmu, ktorá vznikla (ne)konaním štátneho úradu a je jedno, či to bude zmenou zákona alebo postačí na to rozhodnutie výkonných orgánov.“