Zamávaj mi, priateľ môj

Je to neuveriteľné, je to, žiaľ, tak. Ani neviem, kamarát môj, kamarát mojich dvoch desaťročí, kedy som ťa týmto menom pokrstil. Isto pri tom nebolo šampanské, isto tam nebol bujarý smiech spolucyklistov. Prosto si dostal meno, asi tak, ako si my, ľudia, dávame športové mená - už si potom nikto nikdy nespomenie - prosto je Cido, Hudo, Maco... Mám také tušenie, že to bolo v dňoch, keď sa zrodil Mercedes (tvoj mladší brat). Jeho „pôrod“ bol zložitý, teraz už kúpiš všetko, vtedy však boli všetky kvalitné súčiastky podpultové, a to sme ešte stavali bicykel pre Diu a prestavovali pre Kiku.
S tebou rástli moje prvé kroky po cestách. S tebou som sa učil správne odborné názvy (galuska, stredové zloženie, hlavové zloženie, náboje), s tebou som začal rozumieť cyklistickému žargónu - nába, píla, hladák... Vďaka tebe som sa naučil, že kolesá vyrába Mavic, komponenty Shimano, Sachs-Huret, Campagnolo. Tak ako rástli moje znalosti, rástol si aj ty do krásy, ale najmä do kvality. Najprv to boli kolesá s galuskami, potom stredové zloženie profesionálnej úrovne. Nuž, veď som odoberal odborný časopis Peloton od prvého čísla päť rokov. Nebol to snobizmus, bola to len túžba byť v „obraze“.
Pamätáš sa, kamarát môj dvojkolesový, ako si dostal bielo-modrú úpravu a svoju značku DIUKI? Bolo to naše spoločné tajomstvo. Ja som si robil mierny posmech z chlapcov „znalcov“ tvrdením, že ide o japonskú značku kostry, a ty si sa tichúčko chichúňal.Obaja sme vedeli, že je to skratka mien mojich dvoch ježibabiek DIU KIKA. Tešilo nás doberať si okolie.
Viem, že si nikdy nežiarlil na Mercedes - veď ten bol v robote (keď ma cesty lekárske zaviedli do iných končín Slovenska). Ty si ma trpezlivo doma čakával a ochotne, ba, zdalo sa mi, aj s radosťou niesol na ďalšie dvojkolesové oddýchnutia. Oj, Bože môj, čo všetko sme my spolu prežili. Koľkože to bolo kilometrov? Neviem, ozaj neviem, ale celkom isto nad 20 000 km.
Starnem - narodí sa dôchodca. Ten si sebecky povedal - ešte nový bicykel a nové auto si do tých dní odveziem. Všimol si si to poradie? Najprv bicykel a potom auto. Vďaka nadšeniu a pomoci cyklistického spolujazdca je už na cestách mojím novým voziacim tátošom ďalší dvojkolesový „krásavec“, tuším mu prischne meno Formula. Až teraz ma začalo bolieť srdce za tebou, neprišlo to naraz. Postupne, ale o to viac ma to začalo ťažiť, začalo naliehavo bolieť. Vídaval som ťa skromného, tichého, nebudiaceho pozornosť - tichučkého a zakríknutého, ako keď muž vidí svoju tajnú lásku vysmiatu medzi jej zjavnými ctiteľmi - stáť v kútiku kamarátovej pivnice. Spoločnosť ti robilo niekoľko zostarnutých pavúkov. Vedľa teba sa jagali dva nové bicykle. Ako sa ti odvďačiť, kamarát môj, ako sa ti odvďačiť za desaťročia bez jedinej zrady? Dať ti priestor na ďalšie radostné kilometre. Ako usmerniť tvoje kroky tam, kde by si bol znova PÁN BICYKEL DIUKI?
Deviateho mája 2003 o 7.30 sadám do tvojho sedla v Leviciach. Naša cesta smeruje do Veľkého Ďura (v tých minútach som prežil tvoj celý životopis). Konča záhrady býva skromný, chudobný študent - bohoslovec. Martinko môj, toto je môj dar pre teba. Zveľaďuj svoju duchovnú krásu, staraj sa aj o telesnú. Športuj. Ak budeš potrebovať, rád ti pomôžem aj poradím. Diuki moje! Ak sa stretneme, zamávaj mi, poznáš ma ľahko - starček, žltý bicykel, prilba, okuliare, za nimi cítiaca duša, dve ruky, dve nohy.