Obnova demokratického samosprávneho rozhodovania v Topoľčanoch je pre súčasníkov i budúcnosť spojená s JUDr. Jánom Korcom (na snímke), prvým ponovembrovým primátorom mesta. Dnes je zasväteným a stále zvedavým pozorovateľom verejného diania nielen v Topoľčanoch, ale ako opakovane zdôrazňuje, na tých mu najviac záleží. Výhodou pozorovateľa je nadhľad, bezprostredná nezainteresovanosť na ovplyvňovaní udalostí, ktorých korene neraz siahajú až na začiatok 90. rokov. Čo sa vybaví prvému primátorovi Topoľčian pri zmienke o tom čase?
„A poslednému predsedovi MsNV, pretože vo funkcii predstaviteľa mesta som sa ocitol 1. februára 1990 ako nominant VPN po oficiálnom súhlase zložiek Národného frontu, ktoré v tom čase predstavovali akú-takú formu pluralitného systému,“ spomína Ján Korec, ktorý síce vo volených orgánoch obce dovtedy nikdy nepôsobil, ale ako učiteľ, funkcionár a organizátor športového života dôverne poznal prostredie komunálneho rozhodovania.
„Topoľčany vtedy boli administratívnym centrom v podstate 150 obcí, zdedili sme funkčný územný plán rozvoja, solídne bola pripravená koncepcia bytovej výstavby, rozostavaná bola autobusová stanica, komunikácia pod železničnou traťou, letné kúpalisko...“
Bolo to však obdobie hroziace tiež chaosom, zastavili sa dovtedy zavedené finančné toky, hlásila sa malá privatizácia, reštitučné očakávania.
„Pokladal som za dôležité získavať náležité informácie a oslovovať ľudí, ktorí by mohli pomôcť, pretože rôznosť názorov i spôsobov ich presadzovania nesľubovali vždy verejný prospech. Už vtedy bolo jasné, že mesto nemá dostatok nehnuteľného majetku, bolo treba chrániť to, čo sa dalo.“
Po voľbách v roku 1990 sa nový poslanecký zbor viac-menej stotožnil s predchádzajúcou koncepciou rozvoja mesta, ktoré chcelo byť užitočné obyvateľom i reprezentantom širšieho regiónu. Dokončili sa a začali slúžiť rozrobené stavby.
„To bola dobrá voľba,“ potvrdzuje s odstupom času prvý primátor, „ lebo si neviem predstaviť, že by sa dnes mesto odhodlalo stavať, napríklad, podchod pod železnicou. Pokračovali sme v budovaní kúpaliska, zrekonštruovala sa chátrajúca radnica, dnes ozdoba mesta, generálku dostala krytá plaváreň, ktorá sa vtedy mohla zdať nadštandardná. To, čo vtedy plodilo nejaké konflikty, spôsobovalo bolenie hlavy, sa napokon ukázalo ako celkom zladený proces.“
V Topoľčanoch sa nezanedbali také dôležité služby ako zber a nakladanie s komunálnym odpadom, starostlivosť o verejnú zeleň. „Napríklad Topoľčany investovali do vybudovania skládky odpadu v Bojnej, vznikala predstava o budúcich stavbách na Mexiku a masívne sa formovala súkromnopodnikateľská ponuka v službách a obchode. Dnes si už ani nevieme poriadne predstaviť, aké boli niektoré veci v tomto sektore zaostalé a nefungujúce. Zazlievam si z tohto obdobia, že Topoľčany nezískali kontrolu nad dvoma veľkými podnikmi - Stavokombinátom a Kovopodnikom. Ich osud bol potom kľukatý a smutný. Ešte dnes je majetok bývalého OSP predmetom súdnych sporov...“
To už bolo ďalšia fáza. Niečo v meste pribudlo, niečo „odišlo“. Zánikom podniku Reštaurácie získali Topoľčany niekoľko budov, zánikom Topturistu prešla časť hnuteľného i nehnuteľného majetku do Prašíc. Tzv. malá privatizácia pútala vtedy záujem verejnosti i rôznych podnikavcov, ale v konečnom dôsledku bola prínosom k životu občanov mesta.
„Vedenie mesta nemalo záujem zhromažďovať nehnuteľnosti pre ich hodnotu, ale ako objekty na ich praktické využitie ľuďmi, ktorí chceli poskytovať občanom služby,“ bilancuje vtedajšie udalosti bývalý primátor. „Solídne sa k nám zachovalo ministerstvo privatizácie. Keď hrozili kolízie, priklonilo sa na stranu verejného sektora.“
Topoľčanom sa naozaj vyhýbali škandály, komunálne či funkcionárske kauzy. „Topoľčany neboli nikdy nejako extra zadĺžené,“ spomína bývalý prvý muž mesta, „vo finančnom hospodárení panoval poriadok, na radnici bolo zamestnaných 40 ľudí, pribudlo sedem policajtov. Pri spomienkach ma blaží, že medzi politickými stranami, ktoré boli pri moci, nevznikli také rozpory, ktoré by negatívne ovplyvnili život v meste, v podstate sa ich zástupcovia vždy dohodli na podmienkach pre mesto optimálnych. Potvrdil som si, že v komunálnej politike nemožno uplatňovať kritériá veľkej politiky. A je šťastie - ja som také mal - keď má primátor dobrých spolupracovníkov. Na začiatku bolo občas cítiť nedôveru, ale profesionalita ju potlačila. Po voľbách prišiel na radnicu Jozef Cyprich, dobrosrdečný a obetavý človek, dnes už, žiaľ, nie je medzi nami, dobre sa mi spolupracovalo s Ing. Karol Zaťkom, Tiborom Cabajom, terajším primátorom Ing. Pavlom Segešom a ďalšími.“
Autor: Zaznamenal (vš)
