Začiatky mariánskeho kultu v Topoľčanoch sa spájajú s malou kaplnkou, ktorú dala postaviť grófka Katarína Pálffyová v roku 1630. Bola v nej umiestnená socha Sedembolestnej Panny Márie a s úctou k nej prichádzalo veľa ľudí. V blízkosti kaplnky vyvierala voda a v 18. storočí sa rozšírili správy, že sa v tých miestach zjavuje Kristova matka. Voda a bahno okolo prameňa boli vraj liečivé a hojili najmä choré oči. Putovanie ľudí na tie miesta však s nevôľou prijímali kňazi.
Autoritatívne vystúpil proti uctievaniu sochy v začiatkoch svojho dekanského pôsobenia v Topoľčanoch Alexander Rudnay, neskorší ostrihomský arcibiskup - dal ju niekedy v roku 1803 uložiť do komôrky vo farskom kostole. Po polstoročí zábran sa však farár Vincent Kubica rozhodol v roku 1852 založiť bratstvo Nepoškvrného Srdca blahoslavenej Panny Márie, ktoré hodlalo mariánsky kult výrazne podporovať. Priaznivé okolnosti - primas Ján Scitovský sa rozhodol v tom čase vyberať príspevky na misie - umožnili, aby sa socha Panny Márie objavila pred božím ľudom.
V prítomnosti nitrianskeho kanonika Jána Krajcsika a 12-tisíc veriacich vyniesli z chrámovej komôrky sochu na hlavný oltár topoľčianskeho kostola, kde je dodnes. V tom roku vraj prišlo k soche asi 33-tisíc ľudí. J. Scitovský nariadil vyšetrenie zjavení a uzdravení pripisovaných soche a studničke a keď svedkovia vypovedali o svojich uzdraveniach, sám v roku 1854 putoval na tie miesta a pri tej príležitosti sochu korunoval.
Topoľčany boli vyhlásené za pútnické miesto s právom udeľovať plnomocné odpustky. K Bohorodičke prichádzalo každý rok 25 - 30-tisíc pútnikov. Predovšetkým vo sviatok Nenebovzatia Panny Márie, ale i na sviatky sv. Ducha či sv. Trojice.
Už pätnásť rokov nemusia ctitelia patrónky Slovenska tajne prichádzať do Topoľčian, aby sa v niektorom zo sviatočných dní poklonili jej majestátu. V Topoľčanoch sa slobodne a z blízkeho i vzdialenejšieho okolia dôstojne zhromažďujú veriaci, najmä v septembrových mariánskych dňoch.
