Nečudo, lebo ak sa má zísť dvesto - tristo zabávajúcich sa, niet v Topoľčanoch primeranej konkurenčnej sály a pódia. Možno práve preto sa pomaly dvadsať rokov nikto nepričinil o to, aby sa v Dome kultúry vybudovalo nárokom veľkých akcií zodpovedajúce servisné zázemie - kuchyňa, v ktorej by sa dalo variť alebo aspoň dovezené jedlo profesionálne zohrievať a naservírovať. Najprv naservírovať a po sprataní podľa hygienických noriem a so základným a dôstojným komfortom riad umyť, usušiť, aby sa o dve-tri hodiny, ako to už na plesoch býva, dalo servírovať nanovo.
Umyť dvesto-tristo mastných tanierov a príborov, šálok od tureckej kávy, pohárov, desiatky mís a iných riadov v jedinom(!) mrňavom dreze, nad ktorým je možno 50-litrový zásobník elektricky (ne)zohrievanej vody, je „o život“.
Ak sa niekto neznalý tej čapkárenskej kuriozity priplichtí medzi čašníkov, kuchárov a pomocníkov, ktorí si v provizórnych a hygienicky veľmi podozrivo pôsobiacich priestoroch za tanečnou sálou chtiac-nechtiac zavadzajú, nemôže uveriť vlastným očiam.
Len pár metrov odtiaľ blýskajú digitálne fotokamery, natáčajú špičkové videokamery, vyobliekané dámy a páni nemajú hádam ani „šajn“, koľko to dá roboty, aby sa na ich stoly dostala aj druhá teplá večera a k nej úslužný úsmev obsluhujúceho...
Na stovky či hádam aj tisícky sa rátajú „akcie“, ktoré sa v „čapkárni“ od jej náhlivej kolaudácie pred rokmi uskutočnili, určite priniesli majiteľovi, resp. užívateľovi nepraktickej, ale žiadanej budovy toľko zisku, aby ju vybavil tým, o čom je vyššie reč. Možno by bolo dobre, keby niektorí z poslancov topoľčianskeho zastupiteľstva zablúdili počas plesu do kulinárskeho „zákulisia“ na poslanecký prieskum. A spomenuli si dáku slávnostnú udalosť na niektorej z okolitých dedín, ako dôstojne môže obyvateľom obce slúžiť ich „kulturák“ vo veci kuchyne a umývania riadu.
Autor: vš
