Lahodnejšia než vôňa stúpajúca z pekárenskej pece je vôňa z pekárenskej pece obohatená arómou dopekajúcich sa medovníkov. Taká, aká sa v týchto dňoch šíri okolo Stredného odborného učilišťa potravinárskeho na severnom okraji Topoľčian, pretože aj v ňom má adventný čas svoju podobu.
Neveľká dielňa vyhriata tromi blokmi elektrických pecí, uprostred dlhý stôl, na ktorý dopadajú rýchlo za sebou valčeky cesta. Siahajú po nich dievčenské a chlapčenské zručné prsty a dlane, aby sa v podobe rožkov, pleteniek, uzlov čí žemlí o chvíľku ocitli na plechových podnosoch vzápätí vstupujúcich do pecí. Hlavný majster odborného výcviku Jozef Richter, ktorý z úzadia „velí“ adeptom pekárskeho remesla, nenápadne chváli svojich zverencov i elektrickú technológiu, v ktorej sa aj po vypnutí ešte za deväť minút upečie sladké pečivo.
Školské chodby na prízemí sú naplnené teplou vôňou, v ktorej pravidelne 35 budúcich pekárov a pekárok zo širokého okolia Topoľčian podstupuje bezplatnú arómaterapeutickú kúru.
O pár dverí ďalej pracujú drobné slečny pod dohľadom majsterky Dagmar Bőhmovej. Prekladajú a vaľkajú lístkové cesto, aby na plechu a v rúre akurátne „rozkvitlo“ do krehkých lupienkov. Niekde to už isto robia stroje, ale v učilišti si to treba odmakať rukami. Tu sa robí všetko naozaj, niekto by možno povedal, že postarom - plnka do venčekov z masla a vanilkového krému s mliekom, punčové rezy s rumom, medovníky podľa stráženého receptu a zdobené tenkou nitkou z cukru a vaječného bielka, ktorá sa odmotáva z jemne nastrihnutého vrecúška.
Ako husárska jednotka s vytasenými šabľami stoja slečny, budúce cukrárky, s dlhými naostrenými nožmi nad stolom plným čerstvo upečených venčekov z odpaľovaného cesta. Šmyk sem, šmyk tam a po pár minútach sú všetky venčeky prerezané - budú sa plniť sladkým žltkastým krémom. Nad akurátnosťou týchto operácií bdie majsterka Mária Košťálová. Dievčatá chvíľu uhýbajú zrakmi pred fotoaparátom, nebudú predsa „trapošiť“ pred cudzím človekom. Po chvíli však všetky a aj ten jediný mládenec medzi nimi tvrdia, že urobili dobre, keď sa vydali na cukrársku dráhu.
Riaditeľ učilišťa Milan Ašverus prikyvuje, veď sú to vraj výnimky, ak niektorý z absolventov potravinárskeho učebného či študijného odboru sa ocitne na úrade práce. Okrem pekárov a cukrárok vychádzajú zo SOU potravinárskeho tiež mäsiari, mliekari a pivovarníci. Na škole je teraz 305 - mierne viac ako je kapacita - učňov a žiakov študijných odoborov. Na otázku, či po vyučení sa budú usilovať o maturitu v nadstavbovom štúdiu, takmer všetci odpovedajú: samozrejme.
Učilište vzdeláva totiž aj budúcich operátorov potravinárskej výroby a čoraz viac sa orientuje na prípravu marketingových manažérov pre potravinárske firmy, lebo je to už raz tak - nie je problém niečo vyrobiť, ale predať. Pán riaditeľ hovorí, že o záujemcov nemajú núdzu. Zastáva názor, že učilište by si malo zachovať svoj potravinársky charakter a aj počet žiakov pokladá za optimálny. Pri takom počte si možno ešte zapamätať mená dievčat a chlapcov, možno si k nim vytvárať do istej miery osobný vzťah, čiže možno ich nielen učiť, ale aj vychovávať, formovať mladých ľudí pred vstupom do profesionálneho života. Prispieva k tomu aj výhoda vlastných dielní. Iba mäsiari, mliekari a pivovarníci chodia na prax do partnerských podnikov. Na škole nechýba počítačová učebňa s internetom a krúžky, najmä „počítačové“.
Vôňa vianočiek, osúchov, medovníkov a ostatných dobrôt robí studené ráno znesiteľnejším a pár chvíľ medzi zručnými mladými ľuďmi vzbudzuje pocit, že fortieľ, remeslo má okrem zlatého ešte stále aj sladké dno.
