„Kedysi bolo v Jacovciach iba pár domov a veľa tu toho nebolo. Narodila som sa v dome, v ktorom momentálne bývam a tu aj zložím kosti. Pamätám sa na večer, keď Nemci bombardovali Bošany. Dcéra nemala ani rok, muž bol v robote a ja som sa veľmi bála. Dcéru som zakrútila do teplého vlniaka a utekala preč z domu. Ešte dnes vidím tú hroznú žiaru na oblohe. Ale dnes sa žije lepšie, len keby nebolo toľko nezamestnaných ľudí. Starí musia robiť do vysokého veku a mladí roboty nemajú. Potom len kadečo po dedine stvárajú,“ hovorí Jozefína Gurecká.
Keďže v piatok zasadneme za štedrovečerný stôl, zaujímalo nás, ako si pani Gurecká spomína na Vianoce z detstva. „Vianoce boli veselšie ako teraz. Televízory neboli, a preto sme pred štedrou večerou i po nej spievali pesničky. Ozdoby na stromček sme si vyrábali doma. Väčšinou sme zakrútili do papierikov kocky cukru. Nemohli sme si viac dovoliť, otec bol bírešom, peňazí veru veľa nedostával, a mala som ešte ďalšie tri sestry. Na štedrú večeru sme mali hríbovicu, mama navarili hrachu, narobili pupáčkov, napiekli koláčov, mali sme oblátky, med, orechy - vlastne aj teraz sa takto v našej rodine odpravuje večera. Po nej sme ako deti chodili pod okná spievať vianočné pesničky a všetci do jedného sme potom muselí ísť na polnočnú omšu do kostola. Do kostola sa chodilo aj na Silvestra. V tento deň sme sa pri večeri porozprávali, pospomínali, čo sa udialo počas roka a išli sme spať.“
