Podobné zloženie ako klub dôchodcov má aj Matica slovenská. Dôchodkyňa Oľga Beňačková si rada zaspomína na staré časy, a pritom poučí mládež o tradíciách, len sa sťažuje, ako ťažko je teraz zohnať do predstavenia aspoň troch chlapcov. Na svätú Katarínu bolo totiž zvykom robiť odvod mládencov. Veľmi dobre sa rozpamätala na pečenie oplátok, keď „v dedine bolo len jedno železo na oplátky“. Žiaci chodili po dedine vyberať múku a iné suroviny na ich výrobu. Rada si aj po rokoch zanôti: Na deň svätej Katerieny vyspevujú žiaci pilní, idú sviatky vianočné, hej, gazdinky statočné!
Držte sa vy tej pamiatky, dajte žitka na oplátky, nech je miera skopčená, Pán Boh vám to požehná.
Na svojrázne zvyky si spomína aj počas vianočného času. „Na večeru sa u nás jedli oplátky s medom a orechmi, pripili sme si medovinou. Potom bola hrachová polievka, pupačky, cestenice (lekvárové koláčiky) a hríbová polievka. Do niektorej cestenice sa dala múka a keď pri večeri do nej niekto zahryzol, tak to bola sranda, lebo mu múka vyšplechla do tváre a celý bol biely.“ Všeobecná veselosť prepukla až na sviatok sv. Štefana, vtedy sa mladí chlapci prijímali do „mládeneckého“ stavu a volil sa „mládenecký“ richtár. Teraz sa pamätníkom len s ťažkosťami darí nacvičiť scénky, keď mládenci veselo tancovali. „Dnes sa tí mladí ani hýbať nevedia, sú ako kláty, ale keď ich človek nechá na polhodinku samých, zvalili by kultúrny dom,“ povzdychla si s nostalgiou v hlase pani Beňačková.
Spomínanie na „staré zlaté časy“ vládne aj v rodine Jozefa Adamičku. Vyučený klampiar si dokázal vystružlikať pred televízorom betlehem asi s 15 figúrkami. „Každá figúrka je asi 14 centimetrov vysoká, figúrky sa dajú dokladať, je to taký nekonečný príbeh.“ Pre inšpiráciu si vyberie niekoľko vianočných pohľadníc. „Keď postave strčíte ruku do vrecka, nemusíte vyrezať prsty - to je jedna finta. Najľahšie sa robia figúrky, ktoré visia na stene, lebo vtedy netreba urobiť zadnú časť.“ Práca na betleheme je zdĺhavou záležitosťou. „Betlehem predsa nemôžem robiť mesiac pred Vianocami. Celý rok ho mám v škatuli na povale, až teraz ho vytiahnem na verandu, kde sa mi zmestí.“ Ruky pána Adamičku si zvykli na prácu s ostrými nástrojmi. „Úrazy patria k tejto práci, bez toho to nejde, veď robím s takými ostrými vecami, s ktorými by som sa mohol aj holiť. Špeciálne nástroje si väčšinou robím sám, tie, ktoré sú v obchode, mi nejdú do ruky. Nájdem si kúsok ocele, narazím ju do dreva a vybrúsim to, čo treba.“ Jeho najobľúbenejšou figúrkou je postava Detvanca, lebo istý čas žil v Poltári.
Najnovšou myšlienkou, ktorú sa snaží zhmotniť, je typický drevený rybiansky dvor. „Mám tam už niektoré figúrky hotové, ale nechce sa mi robiť domček, to bude dosť ťažké. Hotová je studňa, niektoré nástroje, zvieratá.“ V zimnom období, keď je viac času na záľubu, stíha pri vyrezávaní pozerať aj televíziu. „Posadím sa do obývačky a hobľujem. Hobliny si po sebe pozbieram, napchám ich do popolníka a je čisto,“ povedal na margo domáceho poriadku.
„Drevo nikdy nedokážem vyhodiť, zo zvyškov urobím mištičky, malé lyžičky,“ vyznal sa pán majster, „manželke zase urobím veci do kuchyne.“
Autor: ab
