Aký vzťah má k najkrajším sviatkom roka duša Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka?
- Kedysi boli moje Vianoce radošinské a boli strašne krásne. Veľmi rád na ne spomínam, lebo boli spojené s rodičmi a rodinou, vinšovaním (hoci boli 50. - 60. roky, a tie náboženským zvykom a tradíciám nepriali). No rodičia sa vianočné tradície aj napriek tomu snažili dodržiavať a ja ešte aj dnes počujem všetky tie pesničky, vinše a koledy a myslím si, že patria rovnako k Vianociam ako Ježiško alebo vianočné priania, želania či pohľadnice, a to je dobre. Moje tohtoročné Vianoce budú znásobené radostným očakávaním druhého vnúčaťa, ktoré nám prinesie Ježiško. Chystali sme sa ísť na Vianoce do Radošiny, ale zostaneme v Bratislave, lebo manželka musí mladým troška pomôcť. Ale aj bratislavské Vianoce bývajú krásne.
Je nejaký darček, ktorý vám Ježiško nepriniesol aj napriek tomu, že ste po ňom veľmi túžili?
- Áno, aj som dokonca najskôr počul klebetu, že ho Ježiško donesie, ale nakoniec z celkom prozaického dôvodu k tomu nedošlo, pretože rodičia neboli majetní. S bratom sme totiž túžili po vzduchovke - nepodarilo sa. Túto túžbu som ale premietol pred tridsiatimi rokmi do svojej hry Človečina.
Na druhej strane veľmi štedrá bývala moja sesternica, ktorá žije v Prievidzi, a vždy sa snažila dať nám pod stromček nejaký pekný darček - diaprojektor (to bol vtedy zázrak), futbalovú loptu a skoro vždy sme si tam našli knižku.
Aj tento rok ste vystupovali na Radošinských Vianociach v Radošine?
- Áno, predstavili sme sa s hrou Generál. Vystupoval aj domáci súbor Hlavina s mojou hrou Konečná stanica a kultúrny program si pripravili tiež deti, ktoré nacvičili pásmo vianočného zvykoslovia.
