Vianoce sú obdobím stretávania sa s blízkymi, sviatkami pre potechu duše. Nikto nechce zostať sám, nevšedný čas znamená nápor citov a dojatia.
V Dome sociálnych služieb - domove dôchodcov v Partizánskom žije 120 ľudí. Ako prežívajú sviatky ľudia, ktorí zapaľovali sviečky na vianočnom stromčeku v kruhu rodiny už niekoľko desiatok rokov, ale teraz je ich svetom dvojposteľová izbietka v štýle vysokoškolského internátu? Pracovníci domova sa snažia ozvláštniť stereotyp obyvateľov vždy, keď sa to len dá. Posedávanie pred televízorom, karty, frflanie na politiku je predsa len málo aktivity na celý deň. Snaha zapojiť obyvateľov do pracovných činností naráža na apatiu, väčšina zastáva názor, že „oni si už svoje odrobili“. Do sadenia kvetov, údržby trávnika a jabloňového sadu sa zapojí sotva tucet seniorov.
„Dlho trvá, keď sa rozhodujú, že prídu do takéhoto zariadenia, ale potom sa už cítia zmierení. Zvykajú si pár týždňov,“ povedal riaditeľ Štefan Jambor. Zaktivizovať dôchodcov nie je ľahké, každý sem prišiel so svojimi návykmi. Ponorková choroba nie je zvláštnosťou. „Niekedy sa stane, že si tu nájdu partnera, ale potom si aj idú na nervy,“ hovorí.
Príležitosťou na vytrhnutie zo stereotypu sú aj Vianoce. „Snažíme sa urobiť trochu rozruch, aby ožili.“ Pracovníci sa snažia vytvoriť domácku atmosféru. Pre veriacich, ktorí sú vo väčšine, sa odslúži omša v kaplnke. Tento rok zrekonštruovali ozvučenie, a preto nevládni obyvatelia domova si môžu vypočuť omšu z miestneho rozhlasu. Nie každému to stačí. „Ja chodím každé ráno do kostola, ale asi si kúpim na Vianoce rádio, aby som mohla aj každý večer na rádiu Lumen počúvať omše,“ zreferovala čulá babička. Už od Mikuláša chodia do domova deti so svojimi vianočnými programami. Na Štedrý večer si budú môcť vypočuť koledy od žiakov základnej umeleckej školy, potom príde na rad večera celkom v domáckom duchu od oplátok až po rybu. „U nás bývali opekance, tu mi chýbajú,“ spomenie si osemdesiatštyriročný „mladík“. Pod stromčekom má svoje miesto aj prekvapenie. Žiadne zbytočnosti, raz to boli papuče, inokedy čajové pečivo alebo ovocie. To všetko len vďaka štedrým sponzorom.
Domov, k svojej rodine - deťom sa na sviatky vráti len mizivé percento, treba si pritom uvedomiť, že nejakých príbuzných má asi deväťdesiat percent z nich. „Keď odíde desať z nich, je to úspech,“ povedal riaditeľ.
Na margo darčekov sa starčekovia vyznali, že by privítali lepšie zdravie. „Chcel by som dobré nohy, aby som sa mohol prechádzať, chodiť na prechádzky s kamarátmi.“ Druhý má však iné nároky: „Mne stačí dvadsať cigariet a dobrá žena.“ Nuž, hoci je v domove postarané o všetko, operie sa, ožehlí a navarí, starčekovia prišli na to, že žena nie je len na domáce práce stvorená. „Mal som dobrú ženu, ťažké peniaze zarábala, ale keď som zostal sám, už to za veľa nestálo. Musel som si sám navariť, o celý dom sa postarať a stále som bol sám.“
V domove je vlastne každý stále s niekým iným, ale predsa každý je sám. Pre starších ľudí, ktorí sa detinsky tešia na svoju obľúbenú telenovelu a idú spať pred deviatou, je ťažké nájsť vhodnú zábavku. Folklórny súbor Oslianka môže byť tým „pravým orechovým“. Väčšina pochádza z dediny a ľudový humor brnká práve na ich strunu.
„Tu sme doma - a to je pravda. Cítim sa tu dobre, lebo je tu o mňa postarané,“ povedal dôchodca, ktorý si zrejme už zvykol na daný stav veci, „na Vianoce zostanem tu, lebo vždy, keď sa stretnem so synom, len mi vynadá.“ Tí, ktorí ešte dlho nebývajú v domove, hľadajú „únikovú cestu“ a radi by aspoň na sviatky pobudli v kruhu rodiny, ale málokto z nich má na to ešte šancu.
Autor: ab
