Tichá noc, svätá noc

Zabúdam na girlandy svetiel s vianočným motívom, zabúdam na gýčovitost výkladov, už nepouujem vzduch presýtený hlasným hlukom akože kolied. To všetko som videl, to všetko som počul, v uliciach mi však chýbalo hrejivé ľudské teplo, chýbal mi radostný čas očakávania sviatkov v očiach ľudí. Sadám si do rohu izbietky, hlavu skláňam na pokrčené kolená. V mihotavej hre svetla sviečky sledujem vo veľkom zrkadle tajomné tiene odrazu obrazu ukrižovaného Krista na drevenom kríži z náprotivnej steny.V duši sa rozhosťuje neopísateľný pokoj, neopísateľný pocit so stále živou spomienkou na skutočne prežité Vianoce.
Ten povestný rok priniesol veľmi veľa zmien celej našej rodine. Sťahovali sme sa z dediny do mesta, sťahovali sme sa do nového družstevného bytu. Pomaly sme sa zabývali, pomaly si každý našiel ten svoj „kráľovský“ kútik. Tešili sme sa na Vianoce.
Vianoce vedela naša mamička pripraviť vždy nádherne. Výzdobou stromčeka, prestieraním, hrejivými slovami, vrúcnosťou modlitby, čarokrásnym spevom školeného hlasu opernej speváčky. Neopakovateľnou tajomnosťou hlasu pri rozbaľovaní darčekov.
Hlas zvončeka volajúceho k stromčeku doznel. Vystriedal ho neopísateľný zvuk stoviek rozkotúľaných guľôčok na podlahe susedov bývajúcich nad nami, vzápätí obrovský rachot spadnutej omietky. Svetlo zhaslo, kúdoly prachu nedali dýchať.
Len veľmi pomaly a v náruíí rodičov sme utíšili strachom splašené srdiečka. V klbôčku kruhu spolupatričnosti sme sa znova opovážili dýchať. V tajomnom šumení krídiel (počul som ich celkom isto) zaznel nádherný hlas mojej mamičky: Tichá noc, svätá noc. Tak sme to všetci cítili, tak to cítim i teraz. Pane, ďakujeme Ti za tie Vianoce.