V tých časoch nebolo ničoho, teraz je to už lepšie,“ hovorí pán Meluš. Jeho otec a neskôr aj on sám boli bírešmi. Pamäť mu stále dobre slúži, a tak sme sa dozvedeli, že počas vojny ho zobrali až na maďarské hranice, kde zažil veľa nebezpečných udalostí a tiež sa naučil po maďarsky, o čom nás aj presvedčil. „Pamätám si, že keď sa končila vojna a Nemci ustupovali, pri našom dome zastavil tank a nemecký vojak si dovolil prísť k nám na dvor. Ja som sa schoval a začal som nabíjať pušku. Bál som sa o otca, s ktorým Nemec diskutoval. Keby sa doňho pustil, tak ho asi odstrelím.“ Pán Meluš si spomenul aj na udalosť v súvislosti so židmi. Na nemčickom kopci našli niekoľkí z nich svoju smrť, keď ich Nemci postrieľali. „Videl som to na vlastné oči. Museli si z neďalekého stohu zobrať slamu, na ktorú si políhali a nemeckí vojaci to do nich napálili. Medzi zavraždenými židmi bol aj jeden muž z Krnče, ktorého som poznal.“ V jeho spomienkach vystupuje aj barón Stummer. Vraj to nebol zlý človek. „Chodil sem na poľovku a my ako malé deti sme chodili okolo neho. On nás zasa vyháňal.“ Gustáva Meluša baví futbal. Ešte stále si trúfne premiestňovať sa po okrese na bicykli a je veľmi čulý. Mal tri manželky. „Prvá sa mi pchala nasilu. Nemohla mať deti, ochorela a potom zomrela. Potreboval som ženu, lebo roboty bolo veľa a ani na starobu som nechcel zostať sám. Aj teraz keby nejaká prišla, nenechal by som ju zahynúť,“ dodáva so smiechom.
