Manželia Chmelároví z dedinky Velušovce pri Topoľčanoch dva roky plánovali dovolenku na Srí Lanke. Počkali si na výhodnú zľavu a s niekoľkomesačným predstihom si zaplatili desaťdňový pobyt od 29. decembra. Keď im z cestovnej kancelárie oznámili, že z technických príčin presúvajú ich odchod už na 23. decembra, zmierili sa s tým. Netušili, že to navždy zmení ich život. „Vlastníme firmu na výrobu plastových okien, takže leto neprichádzalo do úvahy,“ hovorí Daniela Chmelárová počas našej návštevy. „Zároveň sme chceli využiť vianočné prázdniny, pretože dcéra študuje. Boli to naše druhé Vianoce mimo domova.“ Lietadlo so 150 cestujúcimi zo Slovenska a Čiech odletelo 23. decembra z Bratislavy. Počas dvanásťhodinového letu malo medzipristátie v Dubaji a na Maledivách. Po pristáti v hlavnom meste Colombo ich autobus rozviezol do hotelov. Chmelárovci sa ubytovali v oblasti Beruwela v hoteli Bayroo Beach. Prvé tri šťastia „Ja som chcel mať izbu na prízemí, pretože som bol lenivý chodiť na prvé poschodie,“ spomína Rudolf Chmelár. „Manželka nakoniec presadila, že je dôležitejší výhľad na more ako naše pohodlie, a tak som sa s frflaním prispôsobil. To bolo jedno z prvých šťastí, ktoré sme mali. Vtedy sme o ňom netušili. Ďalšie prišli onedlho. Hneď na druhý deň boli Vianoce. Tie boli veľmi podobné ako u nás. Domáci ich prežívajú ako my. Spievajú sa koledy a večer má slávnostnú atmosféru. My sme mali klasické európske menu. Prvý sviatok vianočný sa neorganizovali výlety do okolia a kto chcel, mohol ísť na druhý sviatok vianočný do neďalekého kostola na katolícku svätú omšu. V tento deň sa na celej Srí Lanke nepožíval alkohol. Dozvedeli sme sa to v noci z 25. na 26. decembra. Boli sme v bare, keď o polnoci barman pozbieral všetky fľaše a schoval ich. Deň, keď sa alkohol nesmie kupovať v obchodoch, majú raz do mesiaca. Aj to, že sme boli dlho v bare, bolo pre nás šťastím. V nedeľu 26. sme vstávali pred deviatou. Oznámili nám, že plánovaný výlet na loďkách do rybárskej osady na rieke Bentola sa presúva na popoludnie. To bolo naše tretie veľké šťastie,“ dodáva Rudolf Chmelár. Prvá vlna „Boli sme aj s dcérou na izbe. Simona vyšla na terasu a volala na nás, aby sme sa išli na niečo pozrieť. Mysleli sme si, že sú to veveričky, ktoré často pribehli až na terasu, kde sme ich kŕmili,“ hovorili stále vzrušenejšie manželia Chmelároví. „Hovoríme jej: veveričky sme už videli, tak nás nechaj oddychovať. Ale ona pribehla za nami a ťahala nás von. Začuli sme hučanie a v diaľke more, ktoré sa dvíhalo. O pár minút asi trojmetrová vlna dosiahla pláž a valila sa k hotelu. Brala so sebou ležadlá, loďky, drevené oplotenie a o niekoľko sekúnd vrazila do spodnej časti hotela. Vyrazila sklá a zaplavila celé prízemie. O niekoľko minút sa vrátila do mora. My sme sa pozerali z poschodia dolu a žena povedala: máme po dovolenke. Tí, čo bývali pod nami, mali všetky veci mokré. V tej chvíli to bolo hrozné nešťastie. Zbehol som dolu a nechcel som veriť vlastným očiam. Nikde žiadna voda. Ako keby ste naraz naliali do vedra vodu a potom ju odtiaľ vyliali.“ Rudolf Chmelár sa rozhodol ísť na pláž, aby sa pozrel zblízka, čo sa stalo. Domáci tam pobehovali a neustále vykrikovali, že také niečo sa tu nikdy nestalo. Chvíľu postával pri mori a potom sa vrátil do izby. „Pán Boh mal so mnou iné plány a rozhodol sa, že ma nechá žiť,“ vzdychol si počas rozprávania a pokúsil sa o úsmev. Druhá vlna Keď vošiel do izby, kde ho čakala vystrašená manželka s dcérou, začul hučanie. Na mori onedlho zbadali oveľa väčšiu vlnu, ako bola tá predtým. Neuvažovali nad ničím, len vybehnúť na najvyššie položené miesto. Tak, ako boli oblečení v plavkách, sa rozbehli smerom k poschodovej budove, v ktorej bola recepcia a jedáleň. Vybehli na hornú terasu. Spolu s nimi sa tu zhŕkla väčšina turistov. Videli obrovskú vlnu, ktorá zasiahla horné poschodia. Rozbila sklá a vymetala všetky izby. Brala so sebou všetko možné. V spodnej časti kompletne „vycucla“ zlatníctvo a odniesla všetky šperky. Tak, ako sa privalila, o niekoľko minút aj zmizla. Chmelárovci sa rozhodli ísť do izby a zachrániť, čo sa dá. Keď vošli dnu, zostali prekvapení. Okná zostali neporušené. Opäť mali šťastie, pretože pred útekom zavreli dvere na terasu. Všetky veci zostali suché. Nestihli si nič zobrať, pretože sa blížilo ďalšie hučanie. Už vedeli, že je zle. Tretia vlna Nápor vody ich tentoraz zastihol na chodbe. Utekali pred obrovskou masou vody. „Len zázrakom sme unikli kusom rozbitého skla či obrovským kvetináčom s palmami, ktoré voda hádzala o steny,“ hovorí s trasúcim hlasom Daniela Chmelárová. „Zachraňovali sme si holé životy. Vôkol nás plakali deti, ľudia kričali od strachu. Všetci sme sa tlačili na schody, ktoré viedli na hornú terasu. Keď sme vyšli hore, triasli sme sa ako osiky. Voda dvíhala autá do výšky niekoľkých metrov, benzín sa vylieval do vody. Vlna bola už len desať centimetrov pod terasou, na ktorej sme stáli.“ Na otázku, čo jej v tej chvíli preblesklo mysľou, odpovedala so slzami v očiach. „Spomenula som si na svojho dvadsaťdvaročného syna, ktorý študuje v Anglicku. Chcela som ho v poslednej chvíli ešte objať. Naozaj som mala pocit, že čo sa má stať, nech sa stane. Bude po nás. Zrazu voda začala ustupovať. Chvíľu sme tam všetci stáli a potom sme začali pomaly schádzať dolu. Z komplexu zostal neporušený len železný skelet. Jedno schodisko bolo úplne zničené, a tak sme pomaly schádzali druhým. Mala som strach, že sa celá budova zrúti.“ Únik na kopec Delegáti jednotlivých cestovných kancelárií všetkých nasmerovali na neďaleký kopec. Tam si posadali pod palmy a čakali. „Mnohí mali škrabance a obväzovali si ich všetkým možným, pretože na rany sadali húfy múch. Bolo to hrozné. Nemali sme vodu,“ začína druhú časť svojho rozprávania Rudolf Chmelár. „Našťastie nám niečo na pitie a ovocie poslali „bieli“, ktorí mali postavené vily na vyvýšených miestach. Domácim voda zničila ich drevené chatrče hádam do vzdialenosti jedného kilometra.“ Po niekoľkých hodinách prišiel za Slovákmi ich delegát a požiadal ich, aby s ním išli do hotela zachrániť, čo sa dá. Keď sa tam cez troskami posiatu cestu horko-ťažko dostali, bolo takmer neskoro. Domorodí obyvatelia rabovali so sekerami v rukách. Otvárali nimi sejfy. Chmelárovci mali aj teraz šťastie. Ich sejf zostal neporušený. Zachránili si doklady, cennosti aj peniaze. Našli aj väčšinu svojho oblečenia. Ukradli im však mobil a fotoaparát. Zo svojej poslednej „dovolenky“ si tak nepriniesli ani jednu fotografiu. Iba zlé sny, ktoré sa opakujú takmer každú noc. Už sa sem nevrátia Na vyvýšenine čakali spolu s turistami z okolitých hotelov takmer do polnoci. Medzitým sa dozvedeli, že v ich hoteli zomrela jedna tehotná Indka a niekomu odtrhlo ruku. Jeden slovenský chlapec a dve Slovenky boli nezvestné. Neskôr sa však všetci našli. Ženy sa rozhodli vrátiť na Slovensko na vlastnú päsť. Chmelárovcom sa podarilo zavolať domov a oznámiť, že sú v poriadku „Tu sme pocítili súdržnosť Slovákov,“ s optimizmom v hlase hovoria obaja naraz. „Niektorí chceli odísť s inými cestovkami, ale ďalším sa podarilo zadržať ich.“ Všetkých nakoniec previezli do hotela v Colombe, kde tri dni a tri noci čakali na lietadlo zo Slovenska. Báli sa vyjsť na ulicu, pretože to tam vraj vyzeralo ako na divokom západe. „Je to pekná krajina, ale bezpečná len po dvere hotela alebo po ohradu okolo pláže. Okrem toho, takých špinavých a dotieravých domorodcov sme zatiaľ nikde inde nezažili,“ začína rozprávať tretiu časť svojho príbehu Rudolf Chmelár. „Väčšinu času presedeli pred svojimi chatrčami a okolo nich samá špina. Nič nerobia, iba čakajú na turistov a monzúnové dažde. Tvrdia, že „voda dala a voda aj zoberie“. Turistom predávajú suveníry, čo je ich jediná obživa. Sú mimoriadne šikovní a tvoriví. Vedia vyrobiť veľmi pekné veci takmer zo všetkého.“ Jeho manželka pridáva ďalšie postrehy: „Prekvapilo ma, že turisti väčšinu času trávili na ležadlách pri hoteli alebo v bazénoch so sladkou vodou. Morská pláž zívala prázdnotou.“ Medzi jej posledné zážitky však patril príchod domov na Slovensko, kde sa stretávala s rôznymi reakciami ľudí. „Počuli sme aj to, že tí, ktorí boli na Srí Lanke, mali sedieť na Vianoce doma a nič by sa im nestalo. Najviac nás zarazilo to, keď sme sa dozvedeli, že išli tam len samí boháči, tak nech skapú. Väčšina však s nimi súcitila. Najväčšiu istotu však Chmelárovci majú v tom, že sa na Srí Lanku nikdy nevrátia.
