Trúfalosť

Lenže už nerozmýšľali nad adekvátnymi náhradnými priestormi pre silových športovcov. Po obranných reakciách nového predsedu oddielu Jozefa Sitkeya prišla ponuka na malú separovanú strojovňu na zimnom štadióne (bez šatne, prívodu vody, WC, okien), ktorá naposledy slúžila ako sklad jedovatého styrénu pre výrobňu laminátu. Situácia bola žalostná.
Predseda sa rozhodol konať radikálne a „pohnal“ problém až na OV KSS. Požiadal výborného kulturistu Miroslava Vaculčíka a mňa, aby sme tvorili delegáciu vyjednávačov. Jozef odôvodnil potrebu mojej účasti tým, že budeme mať pri sebe aj vysokoškolsky vzdelaného člena oddielu, čo môže zapôsobiť (nemali sme vo svojich radoch žiadneho straníckeho či podnikového prominenta, ako iné oddiely). V kožených bundách - boli vtedy v móde - sme sa objavili na OV KSS v Topoľčanoch. Vedúci tajomník nás prijal vľúdne a sám, a hneď v úvode sa spýtal, čo robíme a kde sme zamestnaní. Spočiatku sme pokojne argumentovali naše názory, ale potom sme sa rozohnili a vstali z kresiel, čo znepokojilo súdruha tajomníka natoľko, že na svojom pracovnom stole začal nenápadne stláčať akési tlačidlo. Až o chvíľu sme si uvedomili, že privolával „bodygarda“, pretože do miestnosti vošiel vysoký, zavalitý chlapík v obleku a v tichosti zostal stáť vedľa svojho „šéfa“ (keď sme už boli vonku, Jozef so svojím typickým sarkazmom poznamenal, že toho by sme zvládli), ale my sme už v horlivej argumentácii neprestali. Myslím si, že nikdy sme nepocítili ani ako jednotlivci, ale ani ako kolektív odplatu vedúceho tajomníka za našu trúfalosť.
Začiatkom roku 1980 získali siloví športovci, na posledné roky socializmu, bývalý sklad uhlia v suteréne očistných kúpeľov, ktorý si pozoruhodne upravili (sťahovali sa však ešte raz - späť do sokolovne, ale už pod balkón). Aj takto sa tvorili podmienky mimoriadne úspešnej éry topoľčianskej kulturistiky.