Tí majú veľa spoločného. Obaja boli pri tituloch Topoľčian. Po ôsmich rokoch sa opäť stretli v jednom tíme, keď hrajú spoločne za rakúsky Union Leoben, čo bola príležitosť zaspomínať si s nimi na staré dobré časy. A navyše obaja ich synovia hrávajú spolu hokej.
Peter ako odchovanec Topoľčian bol pri dvoch tituloch - v sezóne 1994/95 a 1995/96, potom hral sedem sezón rakúsku bundesligu za Dorbiern a Ganzendorf. Vlani sa na rok vrátil na Slovensko, keď pôsobil v Trnave. Bohumír, ktorý prišiel do Topoľčian v roku 1990 z Ivánky pri Nitre, bol ako brankár pri všetkých troch tituloch. V sezóne 1999/2000 odišiel tiež do Rakúska, kde hral za HC Truck a West Viedeň. Ako si teda spomínajú na slávnu éru topoľčianskej hádzanej?
„Nemôžem na to spomínať inak, ako na moje najkrajšie hádzanárske roky. Základ vtedajšieho výborného družstva sme vytvorili už v doraste. Dalo mi to všetky skúsenosti, ktoré doteraz využívam. Tá eufória, fanúšikovia, ktorí s nami chodili na zápasy aj na východ republiky. Stále sa o tom hovorí. Po odchode som niečo podobné zažil aj pri postupe Ganzendorfu do ligy, kde som vtedy hral aj s Lacom Gogom a Braňom Trandžíkom, ale už to nebolo také. Bolo cítiť určitý odstup a to, že sme legionári,“ začal Peter a Bohumír ho doplnil: „Boli to vtedy pekné chvíle, ale časy sa menia.“ Legionársky chlebíček je ťažký a tvrdý. Známa pravda, že zahraničný hráč musí byť o triedu lepší ako domáci, platí aj v ich prípade. Zvlášť pri súčasnom príleve hráčov z iných krajín ako Estónsko, Rumunsko či Poľsko.
Obaja hráči bývajú naďalej v Topoľčanoch a do svojho hádzanárskeho pôsobiska dochádzajú. „Je vzdialené 320 km. Pri ideálnych podmienkach sme tam za tri a pol hodiny. Máme tam byt aj auto, ale chodievame tam na štyri tréningy plus zápas, aby sme boli aj doma.“ Sledujú teda aj hádzanárske dianie v Topoľčanoch? „Určite sa o to zaujímame, ale keďže zápasy na nám prekrývajú, tak len z novín alebo z počutia.“ Aj ich trápi, že v súčasnosti nie je v meste dostatok financií na tento šport, ktorý má stále dobrú liaheň talentov. Nie je to však len problém Topoľčian. „Pokiaľ bude pre hráča výhodnejšie ísť niekde do štvrtej alebo piatej nemeckej ligy, hádzaná sa nepohne. Ani my nezarábame extrémne veľa, ale na rozdiel od Slovenska máme istotu, že to, čo nám sľúbia, aj dostaneme,“ povedal Bohumír. Peter, ktorý hral rok aj HIL-ku, jeho konštatovanie ešte umocnil. „Rozpadom interligy hádzaná na Slovensku, ktorá stále upadá, ešte viac utrpí. Z roka na rok je to horšie aj s mládežou, do ktorej sa nedávajú takmer žiadne financie.“
V téme rozhovoru sme potom prešli k ich deťom. Synovia oboch (Peter má aj ročnú dcérku) sa venujú športu, ale vybrali si hokej a spolu hrajú v Topoľčanoch za mladších žiakov. „Ja musím povedať, že môj syn vyrastal v športových halách a k hádzanej má oveľa bližšie. Ale keď začal aj s hokejom, ktorý je populárnejší, venuje sa mu už viac rokov a stálo to aj nemálo finančných prostriedkov, tak prečo mu v tom brániť,“ povedal na margo rozhodnutia svojho syna Peter. Tomu sa ako obrancovi darí a na poslednom turnaji bol vyhlásený na tomto poste za najlepšieho hráča. Jeho veľkým vzorom je Fetisov.
„Môj syn tiež často hrával aj hádzanú, ale vzali sme to ako doplnkový šport. Navyše sa s ňou dá začať aj v neskoršom veku,“ povedal Bohumír o svojom synovi, ktorý si podľa vzoru otca vybral brankársky post. „Veľa sme sa o tom rozprávali a má k tomu vzťah. Zatiaľ ťažko povedať, či mu to ide alebo nie. Nie je to najhoršie, ale určite má ešte veľké rezervy. Môžem mu aj niečo poradiť, ale veľa toho nie je, lebo štýl chytania i cvičenia v hokeji a v hádzanej sú úplne odlišné.“
Keď už sme boli pri hokeji, spýtali sme sa ich na záver, či je reálne, že by podobne ako hokejisti zohrali aj hádzanári v Topoľčanoch nejaký exhibičný zápas odchovancov-legionárov proti súčasnému mužstvu. „Ak by to niekto zorganizoval, patrične spropagoval a našiel vhodný termín, keď sme všetci doma, prečo nie. Mne sa takéto zápasy páčia,“ povedal Peter a podotkol, že ako dorastenecká partia sa spolu s trénerom Pospíšilom stretávajú takto každoročne. Spolu si zahrajú i posedia. Iný názor má na to Bohumír: „Mne sa takéto zápasy, v ktorých o nič nejde, ako divákovi príliš nepáčia. A zvlášť v hádzanej, ktorá je kontaktným športom.“
Autor: Matúš Bajzík
