prehral po necelom roku boj so zákernou chorobou. Až po troch rokoch sa jeho mama Viera odhodlala prehovoriť s nami o strate svojho syna, oživiť spomienky, pohladiť fotografie - s doživotnou bolesťou v srdci a slzami v očiach. Varecha ako mikrofón „Keď sa Majko narodil, mal 3,10 kg a 51 cm. Zavčasu rozprával i chodil a bol veľmi živým dieťaťom, nikde nesmel chýbať. Na narodeniny alebo na Vianoce si od malička želal mikrofón. Keď ho ešte nemal, používal pri hraní sa na moderátora varechu. Veľa čítal, stále niečo písal a rád hrával deťom bábkové divadielko. V divadielkach účinkoval, aj keď chodil do materskej školy. Ako 12-ročný moderoval v regionálnom topoľčianskom rozhlase a keď mal 14 rokov, prihlásil sa na konkurz do N-rádia, ktorý vyhral,“ spomína na svojho Majka jeho mama. Keď mal 16 rokov, išiel si do Bratislavy splniť sen - pracovať v Markíze. Na konkurz sa prihlásilo 450 uchádzačov a Mário bol medzi tými, na ktorých sa usmialo šťastie. So slzami radosti oznamoval svoj úspech mame, ktorá však jeho rozhodnutím pracovať v Markíze nebola nadšená. „Chcela som, aby najskôr skončil školu - začal chodiť do gymnázia, - ale on bral účinkovanie v Markíze ako životnú šancu, ktorá sa nemusí viac opakovať, preto som nakoniec súhlasila. Aj keď sa pohrával s myšlienkou, že sa stane kňazom, mikrofón predsa len zvíťazil. Nastúpil do Markízy ako externista. Prvú moderoval súťaž s názvom Hádaj, na čo myslím?, neskôr Tivoli, Už to mám, Filmparáda, Postreh, Kúzelníci na panvici, Teleráno. S manželom sme ho sledovali na televíznej obrazovke a tešili sme sa. Viedla som ho k tomu, aby bol k ľuďom úctivý, aby si ich vážil, správal sa k nim pekne a pekne ich aj oslovoval pri moderovaní. Z kolegov si dobre rozumel s Jankou Hospodárovou, s Kvetkou, Anetkou a tiež s Patrikom Hermanom. Vybavili sme mu individuálnu formu štúdia, býval doma a do Bratislavy dochádzal. Po skončení gymnázia ho prijali na Filozofickú fakultu Univerzity Konštantína Filozofa do Nitry, kde študoval odbor sociálna práca. Bol v druhom ročníku, keď ochorel.“ „Ja sa z toho dostanem.“ Máriovi vraj nikdy nič nebolo, býval zdravým dieťaťom a vždy mu chutilo jesť. Zle sa začal cítiť vo februári 2001 po návrate z Holandska, kde prezentoval svoje scenáre Politici na panvici a Láska na ex. „Cítil sa malátny. Myslela som, že to má z nepravidelnej stravy a z toho, že veľa pracuje. Neskôr sa začal potiť a horúčka mu ani po užití antibiotík neustupovala. Lekár mu zobral krv. Výsledky ukázali, že Majko má viac bielych ako červených krviniek, preto mu vzali na vyšetrenie kostnú dreň. Výsledky v marci 2001 potvrdili, že ide o leukémiu. Keď mi to lekár oznámil, pre mňa akoby sa skončil život. Ten pocit bol hrozný. Vtedy mi Majko povedal - čo sa bojíš, mami, ja sa z toho dostanem... Mária ihneď hospitalizovali v topoľčianskej nemocnici, odtiaľ ho previezli na odborné vyšetrenia do Bratislavy. Nasledovala prvá veľká chemoterapia, po nej po krátkom čase ďalšia menšia a už sa zdalo, že výsledky sú v normále. Dokonca si stihol urobiť aj skúšku v škole. V júli 2001 dostal v bratislavskej nemocnici transplantát kostnej drene od brata Patrika. Liečbu skomplikovala infekcia, ktorej príčinu lekári nevedeli nájsť. „Chcela som Majka previezť do Viedne alebo do Prahy, ale on nesúhlasil. Veril našim lekárom. Niekedy som pri pohľade naňho rozmýšľala, či je vôbec chorý, lebo dobre vyzeral, aj jesť mu chutilo a neopúšťal ho humor. Po transplantácii sme si všetci robili nádej, že sa Majko uzdraví, lebo výsledky ukazovali, že to bude v poriadku. Prepustili ho z nemocnice domov, a dokonca chystal v septembri oslavu. Zrazu sa však začal cítiť zle a musel ísť naspäť do nemocnice do Bratislavy. Primár zistil, že zasa sa uňho objavujú leukemické bunky a treba urobiť druhú transplantáciu.“ Pani Viera navrhovala Máriovi Viedeň, ale opäť nesúhlasil. Nevadí, že to prvýkrát nevyšlo, druhýkrát to už vyjde. Pán Boh vie, čo robí, on má so mnou svoje úmysly. Ako on rozhodne, tak bude, - povedal mame. Nedosnívané sny „Po druhej transplantácii v januári 2002 sa však jeho stav nezlepšil. Hodnota červených krviniek rástla veľmi pomaly a Majko začal dokonca ťažšie dýchať, čo predtým nebolo. Nedbala som na Majkove rozhodnutie zostať v Bratislave a začala som vybavovať Viedeň. Lekár, ktorý mal Majka prebrať, mi povedal, že naši lekári postupovali správne, u nich by robili všetko tak isto. V sobotu 26. januára išiel za ním do nemocnice Patrik s priateľmi. My sme sa chystali v nedeľu. Celý deň som bola nepokojná, mala som zlé tušenie. Keď mi Patrik zavolal, že sa Majkovi pohoršilo, začala som kričať a nemohla som sa upokojiť. Neskôr telefonovali z nemocnice, že Majko zomiera. Ihneď sme išli do Bratislavy, ale nestihli sme ho. Zomrel, keď sme boli na ceste za ním. Patrik bol pri ňom do poslednej chvíle. S ním aj s kamarátmi sa Majko bavil celé sobotňajšie doobedie. Okolo obeda zaspal, potom otvoril oči, usmial sa na Patrika, pozrel sa na sošku Panny Márie, ktorú mal pri sebe a dokonal. Bolesť je aj po tých troch rokoch obrovská, koľkokrát sa pýtam - prečo práve mne sa to muselo stať?“ Mário Klein patril medzi obľúbených moderátorov. Svojím dobrým srdiečkom si získal ľudí po celom Slovensku. Svedčia o tom listy či maily od fanúšikov, ktoré dostával počas života i na rozlúčku po smrti. Pravidelne navštevujú jeho hrob deti z Liečebného ústavu pre zrakovo postihnuté deti z Levoče, ktorým moderoval akcie bez nároku na honorár. Podobne si naňho v dobrom spomínajú aj deti z Popradu, Ružomberka, Nemčíc i z Topoľčian. Všade, kde zavítal, nechýbal jeho smiech a dobrá nálada. „Sníval o tom, že pôjde do Hollywoodu a za peniaze, ktoré tam zarobí, mi postaví rodinný dom, lebo to bol zasa môj sen. Začal tiež písať knihu - životopis, ktorý by som chcela dokončiť, a naspieval aj pesničku Chcem láske postaviť dom. Mal ešte veľmi veľa plánov...“ Mário Klein zostane navždy v srdciach najbližších i priateľov, ktorí naňho nikdy nezabudnú.
