Tušil, ba vedel som, že začiatok cesty domov na bicykli bude úmorný. Tešil som sa však. Tešil som sa na vyumývanú prírodu, na vzduch voňajúci čistotou. Na profil cesty, ktorá vyhovuje mojim predstavám športu na kolesách. Cesta lemovaná stromami, cesta plná miernych stúpaní a klesaní, cesta plná zatáčok. Tajomnosť krajiny dotváral opar stúpajúci z horúceho povrchu cesty. Miestami ho ani nebolo vidieť. Na kraji dedinky v stúpaní po pravej strane cesty je kostolík a pri ňom cintorín. Išiel som tade neraz, ale v ten radostný deň mi po prvý raz v mysli zasvietili dve slová - LASTOVIČÍ CINTORÍN. Pod vrcholom stúpania ma zmrazil dovtedy nepočutý zvuk plný nevýslovného žiaľu, hrozného bôľu, kvílivého úpenia. Keď som už videl cestu, naskytol sa mi smutný pohľad. Na ceste krvavé zvyšky lastovičieho tielka, chumáč peria, nad týmto smutným obrazom plačúca lastovička. Bola to ona? Bol to on?Neviem, nikdy to nebudem vedieť. Tíško som zastal obďaleč na kraji cesty, videl som a počul prichádzať plne naložené nákladné auto. Stuhnutý na kameň, neschopný pohybu, neveriac očiam vidím, ako sa žijúca lastovička posadila k zvyškom druha a bez hláska stonu skončila svoj život pod kolesom auta. Uveril som okamžite, uveril som, že bola šťastná pri ceste za svojím lastovičím druhom, či družkou. Moja čiapka je ich truhlou v tom LASTOVIČOM CINTORÍNE. Keď tade idem (chodím tam často na bicykli), môj pohľad len na chvíľku zablúdi k stromčeku, kde už ich útle tielka dávno spráchniveli. Moje oči zablúdia do výšin neba.Vidia ich šťastne poletovať vysoko nad oblakmi v šťastnom objatí krídiel v šírych priestoroch LASTOVIČIEHO NEBA.
Autor: ŠEJ detŠF