Komu a čomu vďačíme za sviatok červených srdiečok a žiariacich zamilovaných očí? Po odpoveď sa musíme vybrať až do 3. storočia po Kristovi, keď sa kresťanstvo udomácňovalo v Ríme. „Ženatí muži sú mizerní vojaci!“ - vyhlásil vraj pohanský cisár Claudius II. a vydal dekrét, ktorý Rimanom zakazoval ženiť sa. Kňaz Valentín však cisárovo nariadenie nerešpektoval. Tajne sobášil mladé páry, no nie dlho. Cisárovi muži ho odhalili a uväznili. Vo väzení sa Valentín zoznámil so slepou žalárnikovou dcérou a zázračne jej vrátil zrak. Písal sa 14. február 270 n. l., keď katova sekera ukončila Valentínov život ako trest za porušenie cisárovho príkazu. Avšak Valentín ešte stihol pred popravou napísať žalárnikovej dcére posledný list, v ktorom jej vyjadril lásku... preto je sv. Valentín považovaný za patróna všetkých zamilovaných, a preto sviatok pripadá na deň jeho popravy. Kto z nás si nepraje, aby bol milovaný a šťastný. Každý chce prežiť nenapodobniteľnú lásku, pri ktorej strácame dych, podlamujú sa nám kolená a úplne sa rozplývame v milovanom človeku. Avšak nezabúdajme, že i tú najkrajšiu ružu - Lásku, treba polievať. Ľudská láska totiž môže uschnúť skôr ako ruža, ak ju nepolievame svojou toleranciou, nehou, láskavosťou a voľnosťou. No nestačí ju polievať iba jedenkrát v roku! Preto si skúsme spraviť „malého Valentína“ každý deň.
Autor: ss
