Dnes už človek, ktorého premohol vek, 84-ročný starček, pred rokmi odvážny mladý muž a nositeľ mnohých vyznamenaní. Na stretnutie prišiel v zachovalej parádnej uniforme, na ktorej sa skveli medaily. Mal dvadsať rokov, keď sa s priateľmi rozhodol, že v roku 1941 bude bojovať za svoju vlasť. Narukoval v Bratislave a zaradili ho do Rýchlej divízie, s ktorou v roku 1942 odchádza na front na Ukrajinu. Slúžil ako strážca zajateckého tábora a postupne si začal uvedomovať, že bojuje na nesprávnej strane. Hľadal cestu na druhú stranu, a preto čoraz viac nadväzoval kontakty so sovietskymi partizánmi. Jedného dňa sa odhodlá, nechá otvorenú bránu zajateckého tábora, aby potvrdil sovietskym priateľom svoj postoj. Prekvapilo ho, že možnosť ujsť využili iba dvaja zajatci. Jemu však hrozilo, že ho nadriadení odhalia, a preto volí útek s niekoľkými rovnako zmýšľajúcimi kamarátmi. Jozef Marko, Karol Forgáš, Jozef Bednár, Július Bohumil a Štefan Tuček sa pridávajú na stranu bojovníkov proti nemeckým agresorom. V partizánskom oddiele sa Jozef Marko stáva veliteľom družstva a spolu s ostatnými prepadávajú nemecké jednotky. Desiateho novembra 1942 vstupuje Jozef Marko do Červenej armády, s ktorou podstupuje tvrdé boje proti nepriateľovi a spoznáva krutosť vojny. Dvaja z jeho kamarátov, Július Bohumil a Štefan Tuček, zomierajú na fronte. V roku 1944 sa zúčastňuje oslobodzovania Varšavy. Keď vyšiel Stalinov rozkaz, že všetci cudzinci v Červenej armáde sa musia vrátiť do svojich krajín a tam bojovať proti stále slabšiemu nepriateľovi, vstupuje Jozef Marko do 1. československého armádneho zboru, ktorému velí brigádny generál Ludvík Svoboda. Neskôr ako príslušník Prvej čs. armády sa zúčastňuje v karpatsko-duklianskej operácii na oslobodzovaní Československa. Partizánske skúsenosti z ukrajinských lesov sa vtedy mimoriadne osvedčujú pri jeho prieskumníckom poslaní. To sa mu však stáva takmer osudným. Pri jednej akcii zbadá nepriateľ na slnku jeho blýskajúce sa výložky a vystrelí. Jozef Marko je ľahko zranený. Vyliečil sa a konečne prichádza koniec vojny. V armáde bol ešte do roku 1955. Po odchode do civilu pôsobil ako predseda a tajomník MNV v Horných Obdokovciach. Neskôr pracoval na generálnom riaditeľstve traktorových staníc a na KNV v Nitre. Navštevoval mnohé besedy a svoj príbeh rozprával iskričkám, pionierom, zväzákom, žiakom, študentom a novinárom. Rozprával a stále živo si spomínal aj v rozhovore pre Dnešok.
