jedinou starosťou, ktorá mu víri v hlave, je - ako sa dostanem do ďalšieho levela. Vlastne nie je to presne tak. Hoci tohto chlapca a jeho rodičov trápia podobné problémy ako iné rodiny s dospievajúcimi deťmi, nie je to všetko. Matúš je telesne hendikepovaný. Keď mal jeden a pol roka, doliezol von z domu priamo na koľajnice. Malé dieťa prišlo o nohy a jednu ruku, ale, našťastie, prežilo. Vtedy sa mladej rodine zrútil svet. Teraz si na toto obdobie spomína jeho matka Mária s nadhľadom. ”Vtedy sa nás každý pýtal, kde ho dáme. Tri roky som poriadne nemohla spávať, ale časom som to všetko pustila z hlavy. Povedala som si dosť.” V ťažkej dobe sa snažil rodine pomôcť aj Dnešok, keď niekoľkokrát upozorňoval na tento prípad a avizoval vznik špeciálneho konta, na ktoré sa zbierali peniaze z celého Slovenska. Teraz sa Matúš pohybuje aj bez pomoci vozíka alebo protéz. ”Momentálne sme sa vzdali myšlienky na protézy, lebo rýchlo rástol a ja nemám na to, aby som chodila každý polrok šesťkrát do Bratislavy na protetiku. Čakáme, kým sa trošku zastaví v raste, potom mu urobia nové protézy,” vysvetľuje Mária. S elektrickým vozíkom sú na tom podobne. Vybité batérie odstavili vozík do kúta a dali zelenú skejtbordu. ”Prvý skejtbord mu kúpil starký, aby nemusel chodiť po zemi, keď je mokro. Teraz sa na ňom výborne pohybuje.” Pohyb je pre Matúša úplne prirodzený, hoci mu chýbajú končatiny. Nie je preňho problém chodiť po obývačke či po schodoch. Rodinný dom zatiaľ nepodstúpil žiadnu bezbariérovú úpravu. Matúš nenavštevuje ani školu s bezbariérovým prístupom. V Základnej škole v Žabokrekoch nad Nitrou dokonca má triedu na prvom poschodí. ”Podmienkou prijatia do školy v Žabokrekoch bola osobná asistentka. Škola nie je bezbariérovo upravená, a teda zodpovednosť preberá asistentka. My sme asistenciu ani nechceli, lebo v ostratickej škole v 1. až 4. ročníku sme ju nemali. Nový riaditeľ v Žabokrekoch požadoval asistentku, preto sme ju museli rýchlo vybavovať. Dokonca prvé dva týždne musel zostať doma. Vtedy bola osobná asistencia ešte v plienkach, ale potom som to pochopila a som aj spokojnejšia.” Teraz stojí Matúš, tak ako ďalší deviataci, pred voľbou strednej školy. V jeho prípade je výber náročnejší, vlastne v ponuke nie je veľa možností. Kto z mladých sa však vie rozhodnúť definitívne pre nejaké povolanie? ”Veľa alternatív nemá. Rozmýšľala som nad gymnáziom, lebo sa mi to vidí ako najlepšie riešenie. Manuálna robota neprichádza do úvahy. Bavia ho počítače, takže by sa možno mal zamerať týmto smerom,” uvažuje Mária. Matúš v tom nevidí problém, neráta sa medzi ľudí s obmedzením. V terajšom školskom kolektíve ho berú medzi seba, dokonca si aj zavtipkujú. ”Stalo sa mi, že poslali za mnou žiaka z inej triedy, aby si odo mňa požičal tenisky na telocvik,” smeje sa Matúš. Humor je súčasťou života rodiny, počas rozhovoru sa všetkým otriasa bránica. ”V Ostraticiach ho berú normálne. Nikto mi nedal nič zlého pocítiť. Niekedy, keď idem s Matúšom do mesta, tak sa niektorí ľudia takmer nekontrolujú. Zastavia sa a čumia. Keby to aspoň nerobili tak okato,” pozastavuje sa pre zmenu Mária nad správaním okolia.
