írodovedných, filozofických a ostatných fakultách. Že vzdelanie, resp. výdavky naň sa naozaj radia do rodinnej výdavkovej kategórie investície, potvrdzuje desať, ba aj pätnásť vyplnených a požadovaným peňažným obnosom podopretých prihlášok na univerzitné štúdium. Taký špás vyjde na 15-tisíc, a možno i viac korún. Adresáti týchto prihlášok sú roztrúsení od Ašu po Prešov, po celom území bývalého Česko-Slovenska. Popri 17 slovenských univerzitách sú totiž čoraz príťažlivejšie pre slovenských maturantov české fakulty, čo odobrujú pri svojich návštevách doma aj tí, ktorí sa rozhodovali vlani alebo ešte skôr. Brno, Olomouc, Hradec Králové a, pochopiteľne, matička Praha sú lákavými výzvami aj pre topoľčianskych gymnazistov. V rozhodovaní o krajine, v ktorej chcú študovať, pravdepodobne zohrávajú svoje aj snahy slovenskej vlády spoplatniť vysokoškolské štúdium. V Česku sa touto témou zaoberajú zatiaľ iba akademicky. Právo a medicína sú najžiadanejšie, hoci by niekto mohol očakávať, že v krajine, ktorá sa veľmi cieľavedome a nákladne chystá stať sa relatívne najväčším výrobcom automobilov na svete, pôjdu na dračku študijné miesta na technických odboroch. Keď však dnes už nie je najmenší problém zvážať jednotlivé súčiastky komplikovaných strojov z druhého konca sveta, nebude problém privábiť na Slovensko strojárov z Indie, Bangladéša alebo Filipín. Slovenskí advokáti či lekári ich budú obhajovať, súdiť alebo operovať. Pravda, iba vtedy, ak exotickí migranti nebudú za svojou kariérou putovať ako doteraz ďalej na západ.
