Pred 65 rokmi 21. februára sa narodil Ján Anton Jaďuď, ktorému patrí osobité prvenstvo. Je považovaný za prvého občana Partizánskeho. Ako si žije ten, kto je prvý, a teda aj navždy zostane spätý s mestom obuvi? Hneď na začiatku nás Partizánčan par excellence prekvapil tvrdením, že možno odíde bývať za dcérou do Kostolian. Našťastie, veľmi sa mu do toho nechce. Pán Jaďuď rád a často fotil, a tak svoje rozprávanie podporuje fotografickým materiálom. Zrazu sa kopí jedna škatuľa za druhou a z albumov sa už vytvorila malá pyramída. Fotoaparáty značky Moskva i Yashica ešte stále robia česť svojmu majiteľovi, aj keď teraz zostávajú v skrini a pri rodinných akciách dostáva zabrať novší fotoaparát. ”Zničil som iba tie fotky, na ktorých som bol nahý, lebo som sa hanbil. Rodičia ukazovali návštevám, aký som bol bacuľatý,” hovorí Ján Jaďuď. Dve dcéry a ich deti sú zdokumentované na všetky možné spôsoby. ”Najväčší titul, ktorý si vážim, je ten, že som dedko,” priznáva. Ako dieťa však nemal až tak veľa výhod, ako by sa zdalo na prvý pohľad. ”Len na Vianoce alebo na narodeniny prišiel k nám zástupca fabriky a doniesol mi darčeky.” O jeho primáte vedela rodina a ostatným to zovšednelo. Doteraz si uchováva fabrické noviny Budovateľ, ktoré informovali o radostnej novine, že prvý občan je na svete. ”Pôvodné noviny sa vlastne už zničili, lebo stále sme ich ukazovali návštevám, a výtlačok, ktorý mám teraz, mi dala teta na narodeniny.” Nuž, tridsaťhalierové noviny sa teraz strážia ako oko v hlave. Detstvo trávil v typickom červenom tehlovom dome postavenom presne v duchu baťovskej architektúry. Podpivničený dom mal na prízemí kuchyňu, sociálne zariadenie a obývačku. Na poschodí bola komôrka, detská izba a spálňa. V spálni bola pec, ktorá vyhrievala aj detskú izbu,” robí imaginárnu prehliadku po dome Jaďuďovcov. Do domu sa rodičia presťahovali zo Zlína. Otec Slovák a matka Moravanka sa museli v neistých časoch vrátiť na Slovensko. Aj tu pokračovali v práci, ktorú robili na Morave – pracovali v Baťových závodoch, ktoré počas vojny chrlili ešte viac výrobkov ako za mierových čias. Spomienok na rané detstvo nie je veľa. ”Z obdobia, keď som mal dva-tri roky, si nemôžem veľa pamätať. Ľudia si myslia, že majú vlastné spomienky na toto obdobie, ale v skutočnosti všetko vedia iba z rozprávania.” Spomienky sa točia okolo detských pestiev. ”Bývali sme na konci mesta, za domom bolo ešte koryto rieky Nitry a pri ňom moruše. Tam sme hrávali futbal. Jednoducho sme vyzvali ďalšiu ulicu a už sa hralo. Samozrejme, vždy sa to skončilo bitkou, lebo sme im nechceli uznať góly.” K obľúbeným zábavkám patrili aj hry na Indiánov. ”Strýko bratov Mentelovcov mal jednu celú skriňu kovbojok, napríklad Jazdec bez hlavy, Ranč preškrtnuté X. Požičiaval nám ich. Sem-tam nám ich v škole zobrali, keď sme čítali pod lavicou, ale aj tak nám to všetko vrátili,” spomína na školské časy. ”Keď sme prišli zo školy, hodili sme tašku do kúta a už sme skúšali rôzne veci. Rodičia boli totiž až do večera vo fabrike. Doobeda robili do dvanástej a potom bola dvojhodinová prestávka. Ľudia odišli domov na obed, potom sa vrátili a pracovali do piatej.” Ján Jaďuď začal chodiť do školy ešte keď sa pred vyučovaním modlilo a triedy zdobili kríže, zastihla ho však aj optimistická Pieseň práce pred hodinou. Meniace sa časy chlapec, samozrejme, nevnímal dramaticky. ”Moja mama všetky zmeny hodnotila tak, že jej je stále lepšie a lepšie. Keď bola mladá, bývala v horárni, a preto sa najviac bála zimy a hladu.” Po vojne, keď bol nedostatok bytov, každá rodina, ktorá mala dom, musela zobrať do podnájmu nejakého úradníka – slobodného muža. Vojna zanechala stopy na každom. ”Najkrajšie okamihy boli, keď som ešte ako slobodný chodil s otcom na poľovačky. Prespávali sme vonku, v sene. O vojne vôbec nechcel rozprávať,” spomína si na svojho otca. Mladý Jaďuď sa však napriek tomu rozhodol po skončení osemročnej základnej školy stať sa letcom. Podobné sny mali aj ďalší traja chlapci. ”Náš veľký vzor bol Meresjev – ruský stíhač, ktorý bol zostrelený, ale napriek zraneniu dokázal prežiť a bojoval ďalej. Kniha Príbeh ozajstného človeka na nás vtedy hlboko pôsobila.” S ideálmi sa teda chlapci vybrali do školy v Kremnici, ale sen o lietaní sa mu nepodarilo splniť kvôli zlomenej nohe. To znamenalo návrat do rodného mesta. V Partizánskom sa tak ako jeho rodičia i väčšina ostatných zamestnal vo fabrike. Takmer celý život prežil v modelárni. ”Keď som začínal, tak starí baťovci si potrpeli na poriadok. Chodili sme v bielych košeliach s viazankou. Keď som prišiel neoholený, poslali ma domov, aby som sa upravil a odpísali mi náhradné voľno.” K jeho najväčším záľubám patrí rybárčenie. Už od detstva skúšal nahadzovať návnady s háčikmi. K najväčším úlovkom patrí osemkilový kapor. ”Najradšej lovím dravé ryby. Za slobodna som chytal veľa pstruhov, vtedy bolo aj v Belanke veľa rýb, teraz tam nič nie je.” Hornoveský potok, Radiša, Vyčoma alebo dunajské ramená patrili k jeho obľúbeným lokalitám. Od roku 1967 je Ján Jaďuď ženatý s učiteľkou Evou. Ešte doteraz sa niektorí z partie z Červenej ulice stretávajú, tak ako kedysi pred šesťdesiatimi rokmi, pri čaji alebo kakau. Pri spoločných výletoch a túrach spomínajú na ”staré zlaté časy”.
