ekto, s kým sa dá plánovať budúcnosť - aj keď v určitých okamihoch života má pocit, že nikto ďalší na svete nejestvuje. O známom českom spevákovi Petrovi Mukovi sa môžete práve teraz dozvedieť oveľa viac. Aké mal Petr Muk detstvo? - Keď som mal päť rokov, tak som to považoval za najkrajšie obdobie života, pretože v tej dobe sme bývali na dedine v blízkosti mesta, v ktorom som sa narodil. Bol to Český Krumlov a tá obec sa volala Větrní u Českého Krumlova. Mal som celkom idylické detstvo, pretože za naším domom bol les, kde sme si ako chlapci stavali bunkre a posiedky. Vždy som sa potajomky vytrácal z domu a s kamarátmi zažíval niečo, čo bolo pre mňa tajomné a oveľa zaujímavejšie než byť doma pod kontrolou rodičov. Sníval som o tom, čo budem raz v živote robiť, a pretože to nebolo tak dávno od čias, čo Gagarin vyletel do vesmíru, tak som si vždy hovoril, že budem kozmonautom - ako každé dieťa v tom čase. Dnes viem, že je to úplná hlúposť. Veľmi zle som však znášal presťahovanie do mesta - do Českých Budějovíc, kde som začal chodiť do prvej triedy. Prišiel som o všetkých kamarátov z toho obdobia a to ma veľmi bolelo pri srdiečku. Predpokladám, že Petr Muk vo svojom voľnom čase určite nepočúva Petra Muka, ale niečo iné. Aká hudba sa vám páči? - Pre odpoveď na túto otázku sa trochu vrátim do histórie. V roku 1985 sme zakladali skupinu Oceán a nadväzovali sme na to, čo sa dialo v muzike 80. rokov. V tom čase som počúval Depeche Mode, Erasure, The Cure, Simple Minds, U2, Tears for Fears. Na túto muziku sme sa snažili nadviazať tým, čo sme s Oceánom robili. Ale počúval som aj hudbu z konca 60. rokov - Beatles, Roling Stones. Zo 70. rokov sa mi páči všetko to, čo vznikalo v hard rocku. Bol som klasický tínedžer a do dnešného dňa mám v aute nahrávky skupín Slade a Deep Purple. Hráte hlavnú úlohu v muzikáli Galileo. Ako sa vám pôsobenie v ňom pozdáva? - Postavu Galilea v muzikáli Galileo beriem ako životnú úlohu. Alternujeme sa navzájom s Jankom Ledeckým a s Filipom Blažkom. Zatiaľ som v muzikáli neúčinkoval, pretože na môj vkus je tam veľmi veľa hovoreného slova. Myslím si však, že tento muzikál stojí za to, aby ste ho videli. Na Slovensku ho budeme hrať od konca marca až do leta. Máte nejaký vtipný zážitok z divadelných skúšok? - Zážitkov je veľa. Jeden z posledných, ktorý sa stal pred Vianocami, mi nedovolil ďalej zaspievať ani notu. Mojmír Maderič mi totiž pripravil na schody, po ktorých stúpam k pápežovi na audienciu, umelohmotné hovienko. Pepa Vojtek z Kabátu, ktorý bol pri tejto scéne, mal veľké záchvaty smiechu a keď som videl, ako sa od smiechu celý trepoce, nebol som schopný pokračovať ďalej v spievaní. Smiechu pri skúšaní Galilea sme si užili naozaj neúrekom. Skúste porovnať vaše pôsobenie v skupinách Oceán, Shalom a vaše sólové pôsobenie na českej hudobnej scéne. Ktoré obdobie považujete za najkrajšie? - Každý človek má za sebou príjemné momenty, ale aj chvíle, ktoré nepatrili medzi najšťastnejšie. Nech už prebiehali v osobnom živote alebo v práci. Ja si vždy vážim prítomnosť a snažím sa užiť si ju čo najviac. Som spokojný v prítomnosti, aj keď viem, že keby nebolo minulosti, nebol by som tam, kde som teraz. Napríklad nebyť Oceánu a Shalomu, asi by som sa nikdy nepresadil sólovo. Všetky skúsenosti ma niekam posúvali a ja vnímam ten vývoj kontinuálne. Či som písal pesničky pre Oceán alebo pre Shalom, prípadne pre svoju sólovú dráhu, vždy som sa snažil robiť ich čo najlepšie. Prítomnosť je pre mňa ale najdôležitejšia. Momentálne sa cítim najslobodnejší. Som spokojný na pódiu i na javisku. Môžem však tiež povedať, že sa teším na budúcnosť. Ste známy výrokom, že každý pád prináša určité posilnenie. Ktoré pády posilnili vás a akým spôsobom? - Keď skončil Shalom, prestalo sa nám nachvíľu dariť. Vtedy som zistil, kto sú moji najbližší kamaráti a tiež, že keď človek vytrvá, tak sa nejaká cesta určite nájde. Potom som zažil veľký pád vo chvíli, keď som sa rozvádzal. Bolo mi ťažko, ale neskôr, keď tá najväčšia bolesť prešla, som si povedal, že vždy sa nájde niekto, s kým sa dá začať znova plánovať budúcnosť. Bolo Valentína. Ste zamilovaný? Veríte v lásku na celý život? - Človek sa zamilováva v priebehu života niekoľkokrát a rôzne. Má pocit, že jeho horiaca láska nikdy nezhasne. Momentálne to, čo cítim vo vnútri svojho hrudného koša, je niečo, čo sa dá nazvať láskou. Dúfam, že láska na celý život existuje, ale keďže som zažil už niekoľko kríz, keď sa mi rozpadli najväčšie sny, tak určité pochybnosti mám. No myslím si, že ten ideál určite niekde je. Čo pre vás znamená slovíčko vernosť? - Túži po nej každý z nás, a bojíme sa, že ten druhý nás podvedie. Sami však máme oveľa väčšie problémy so svojou vernosťou vo vzťahu k svojim partnerom. Myslím, že to je jedno z desiatich Božích prikázaní, ktoré sa najviac porušuje. Vernosť dokáže robiť ľuďom veľké problémy. Ako by sa teda mali, podľa vás, muži správať k ženám a ženy k mužom, aby to medzi nimi fungovalo? - Tak na to mám jednoduchú poučku. Čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty druhým. Ale málokomu sa to darí dodržiavať. Potom je už iba jedna jediná cesta - tolerancia. Neznamená to, že by sme sa mali držať hesla čo oči nevidia, srdce nebolí a tváriť sa, že o ničom zlom nevieme, ale naozaj si tolerovať určité veci. Nemali by sme veľa žiarliť, pretože veľká žiarlivosť vie úplne znepríjemniť život.
