onet. Do Veľkých Uheriec sa znovu vrátila rodina, ktorá naštartovala v tomto regióne priemyselný rozvoj. Zakladateľ Michael Thonet sa narodil v Nemecku, ale jeho vynález ohýbania dreva pomocou pary sa uplatnil aj za hranicami. Kto by nepoznal stoličku z ohýbaného dreva – thonetku? Jedna z najväčších nábytkárskych firiem na svete mala svoju fabriku aj vo Veľkých Uherciach. Nemecká podnikateľská rodina odkúpila roku 1865 kaštieľ i okolité majetky s lesmi a až do konca druhej svetovej vojny ich vlastnila. Potom rodinu stihol rovnaký osud ako mnohých ďalších nemeckých obyvateľov ČSR - zhabané majetky - a rodina zostala v Rakúsku. Teraz sa Thonetovci vrátili na Slovensko a Flavio Thonet (na snímke) odkúpil od obce veľkouherecký kaštieľ. Stavba pôsobí navonok úctyhodne, ale čo s ňou zamýšľa ďalej? Nostalgia zmiešaná s víziami sa točila okolo jedálenského stola ako heslo Michaela Thoneta: Ohnúť alebo zlomiť (Biegen oder brechen). Kaštieľ je zatiaľ v dosť zlom stave. Niet sa čo čudovať, veď zažil počas komunizmu naozaj macošské zaobchádzanie – využíval sa ako škola i ako sklad. Pri prehliadke, ktorú v spleti chodieb a miniizieb robí Sophie, Flaviova manželka, je jasné, že rekonštrukcia nebude hračka. Koniec nostalgii, treba rozrátať peniaze. ”Tento kaštieľ je jeden z najkrajších na Slovensku. Chcel by som, aby vyzeral ako za čias môjho starého otca, ale je to aj otázka peňazí. Podpora z EÚ by práce urýchlila,” hovorí Flavio Thonet, povolaním architekt v Salzburgu. V pláne má aj zriadenie dielne, v ktorej by sa veľa vecí dalo urobiť bez pomoci špecializovaných firiem. ”Hľadám ľudí, ktorí by sa špecializovali na renovácie a prácu by nerobili len pre peniaze, ale aj od srdca. To je na Slovensku problém, ľudia často pozerajú na hodinky, kedy sa už skončí pracovný čas,” povedal. Už mesiace prebiehajú opravy a čistenie (bez upozornenia by sme to ani nespoznali). Priľahlý park sa už pravidelnejšie kosí, čistí od kameňov a iných smetí. Doteraz mal prístup doň hocikto, ale tie časy, keď si niekto prišiel zobrať do parku drevo, alebo iba presnoriť schátraný objekt, sú preč. Na svoju opravu čaká hlavná brána a celý areál sa ohradí pletivom so živým plotom. ”To aby som sa nemusel dívať na plechové budovy družstva,” pripomenie Flavio s humorom realitu skutočnej slovenskej dediny. Teraz sa areál stráži, ale nie každý si zvykol na to, že kaštieľ už prešiel do súkromných rúk. ”Robím si nejakú robotu a zrazu príde sem nejaký človek. Opýtam sa ho, čo potrebuje a on sa ešte nahneval, že čo vlastne od neho chcem. Povedal som mu teda, že je na súkromnom pozemku, veď ani ja mu nechodím po jeho pozemku,” rozpráva príhodu zo stráženia Wjeszek, mladý Poliak. Kaštieľ prekvapí svojím interiérom - necitlivé prestavby počas komunizmu, chátranie, ale aj pomerne dobre zachované izby s dreveným obložením. Rodina by chcela pre svoje súkromné účely využívať iba časť kaštieľa, v ostatných priestoroch sa vybudujú nadštandardné izby pre hostí v štýle tichého penziónu a múzeum mapujúce históriu rodiny i nábytku Thonet. Kaplnka by mohla slúžiť pre ľudí z obce. Kaštieľ však nie je neobývaný, tak trochu sa v ňom býva, či skôr spí. V jednej komnate si rodina zariadila provizórnu spálňu. ”Keď spíme v kaštieli, tak sme s ním zžití a rozmýšľame nad ním. Je tu pozitívna energia,” rozplýva sa Sophie nad duchom starých čias. Prvýkrát videl Flavio na vlastné oči kaštieľ, ktorý poznal len z rozprávania starého otca, v roku 1986. Keď sa správcovi predstavil ako Thonet, ten to považoval za vtip. Druhýkrát si mohol obzrieť bývalé rodinné sídlo už bez strachu po Novembri. V deväťdesiatom prvom bol v spojení s kanceláriou prezidenta, ktorá sa stala jeho majiteľom, ako architekt totiž chcel pomôcť pri oprave. Keď sa dozvedel, že by ho chceli odpredať, začal byť jeho záujem vážnejší. K dohode došlo, až keď prešla pamiatka do vlastníctva obce. Po zrekonštruovaní kaštieľa mieni rodina Thonetovcov tráviť určitú časť roka vo Veľkých Uherciach. Hoci obaja komunikujú po nemecky, anglicky a taliansky, so slovenčinou zatiaľ prehrávajú boj. Pomôcť by im mohla slovenská au-pair. Zatiaľ sa spoliehajú na habkavú nemčinu Slovákov a Sophie má aj iný plán – zamýšľa sa nad kurzom nemčiny v dedine. ”Nie, že by sme chceli učiť celú dedinu po nemecky, my sa tiež učíme po slovensky z knižky a v nedeľu, keď ideme do kostola, tak to je predsa jedna hodina slovenčiny.” V budúcnosti uvažujú aj nad výrobou nábytku pod starou značkou Mundus. Závisí to aj od toho, či Thonet dostane naspäť lesy, lebo kvalitné drevo je základom pre kvalitný nábytok. ”Je normálne, že keď sa niečo zobralo, musí sa to vrátiť.” Takže ak dôjde k reštitúcii lesov, možno sa bude vo Veľkých Uherciach znovu ohýbať.
