Život sa však nezastavil, ide ďalej. Po dlhom období rekonvalescencie sa vrátila do školy, externe doštudovala Národohospodársku fakultu na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave a teraz je spolu s bratom konateľkou dvoch spoločností. Všetky činnosti, ktoré sú pre zdravého človeka samozrejmosťou, sa ale stali neprekonateľnou prekážkou. Ako sa dostať do bytu rodičov na prvom poschodí na sídlisku Luhy v Partizánskom, kde býva? Najprv sa rodičia pokúšali vytlačiť vozík po schodoch sami. ”Všetko sa vyvíjalo. Kým mi napadlo urobiť plošinu na princípe kladkostroja, chvíľu to trvalo. Boli sme sa pozrieť, ako bývajú iní vozičkári. Najprv som zamýšľal urobiť šikminu zvonku, ale nakoniec sa to ukázalo ako nezrealizovateľné,” spomína na začiatky otec Dušan Žiško. K namontovaniu výťahu by potrebovali značné prostriedky aj od ostatných susedov. Nakoniec padla voľba na kladkostroj. Denisa sa sama pomocou reťazí, ktoré ťahá, dostane z prízemia na vyššie podlažie. Jej potrebám sa, samozrejme, musel prispôsobiť celý byt. Prerobili jadro, WC, v izbe funguje posilňovacie zariadenie, kľučky na oknách sú nižšie, aby boli v dobrom dosahu. ”Veľmi jej pomohli v Kováčovej, kde bola po úraze trištvrte roka. Naučili ju od základov postarať sa o seba,” hovorí matka Oľga. Ku každodennému životu teraz patrí aj dochádzanie autom do práce. Auto získala pred šiestimi rokmi, keď jej naň prispel sociálny odbor. Hoci je vozidlo upravené na ručné riadenie veľkou pomocou, ťahá sa s ním aj niekoľko starostí. Bežný pracovný deň prebieha u Žiškovcov tak, že matka ide peši do garáže po auto, pristaví ho za bytovku (v lete na parkovisko) a Denisa môže nastúpiť. Keď príde z práce, zastaví pred bytovkou, vystúpi, vyjde plošinou do bytu, a zatiaľ matka alebo otec zaparkuje auto do garáže. Rodina Žiškovcov sa už dlho musí potýkať s problémom garážovania auta. Hoci garáž nie je veľmi vzdialená od bytu, vozičkár má problémy. Chodník s hrboľmi, výmole, rozbahnený terén a ešte k tomu kľučkovanie okolo psích výkalov - nie je to ľahké. ”Auto je pre mňa životne dôležitá vec, bez neho sa nepohnem. Nie preto, že by som bola pohodlná. Keď chcem niekde sama ísť vozíkom, musím mať presne zmapovanú trasu. Stačí malý obrubník a hore nevyjdem. Môžem ešte zoskočiť, ale problémom je vyjsť hore. Zostať niekde stáť pred obrubníkom a stále žiadať ľudí, aby ma vyložili, je divné,” hovorí Denisa. Hoci sama dokáže presadnúť do auta, zložiť si vozík, auto nemôže parkovať ani na ulici pred činžiakom. Najväčší problém je v zime, keď napadne sneh, lebo mladá hendikepovaná žena nedokáže oškriabať námrazu a sneh z okien. Svoj problém chceli vyriešiť tak, aby im mesto pridelilo pozemok na výstavbu garáže v blízkosti bytu. Denisa by tak mala blízko auto, ktoré by si sama mohla zaparkovať. Mesto však odpísalo, že neprideľuje žiadne pozemky a žiadosť vedie v evidencii. Ako ďalšia alternatíva sa ukázalo zakúpenie prenosnej garáže, ktorú chceli umiestniť na voľnej ploche za činžiakom, na ktorej niekedy parkujú aj zdraví ľudia. Denisa však mala smolu, mesto sa snažilo vytlačiť plechové prístrešky z mesta. Tieto prístrešky sa povoľovali len na Šípku. Denise, ktorá má problém prejsť vozíkom niekoľko metrov, zrazu povolili plechovú škrupinu na druhom konci mesta. Tieto ťahanice trvajú už päť rokov, medzitým svoju žiadosť predniesli Žiškovci aj na zhromaždení mestskej časti. Všetko bez akéhokoľvek výsledku, ani primátor, ktorý videl na vlastné oči situáciu i priestor, vec neposúril. Za päť rokov Denisa vyštudovala, pracuje, ale mestský úrad sa nepohol z mŕtveho bodu. Hoci aj samotný úrad sa snažia ešte viac sprístupniť hendikepovaným (vznikol bezbariérový vchod, kancelária prvého kontaktu), keď ide o individuálne priblíženie sa zdravotne ťažko postihnutým, ochota pokrivkáva. Pred pár dňami sa Dušan Žiško pokúsil apelovať aj na mestskom zastupiteľstve, avšak primátor odložil vec na mestskú radu. Gordický uzol teda možno rozsekne rada na utorkovom zasadnutí. ”Prijmem akékoľvek riešenie, ak dcéra bude môcť mať zakryté auto. Môže to byť aj murovaná garáž so strieškou, aby dobre vyzerala, aj s podmienkou, že keby sa odsťahovala, tak sa bude dať zlikvidovať a pozemok dáme do pôvodného stavu,” hovoria rodičia. Najradšej by zabezpečili svojej dcére čo najlepšie miesto na parkovanie, lebo riešenie, keď budú môcť každodenne pristavovať auto zo vzdialenej garáže, je vzhľadom na ich dôchodkový vek iba dočasné.
