Obzretie za minulosťou

í z nich dosiahli vysoké cirkevné hodnosti. O pôvode Ludanickovcov (šľachta získavala zásadne svoje meno podľa sídelného majetku, iba výnimočne dochádzalo k opačnému javu) existujú veľmi rozporné mienky. Starí uhorskí kronikári ich pokladali za cudziu šľachtu, ktorá sem prišla z Čiech. Niektoré okolnosti svedčia, že by to čiastočne aj mohla byť pravda. Aj mená príslušníkov rodu potvrdzujú určité kontakty s českým prostredím (Vítko, Sebeslav, Bohumil). V prostredí samotných Ludanickovcov sa ešte v prvej polovici 14. storočia udržiavala tradícia o ich domácom slovenskom pôvode. Podľa nej sa pôvodné staré majetky rodu nachádzali v Turci. Z týchto majetkov boli údajne predkovia Ludanickovcov vyhnaní bez akejkoľvek príčiny nástupcom kráľa Štefana I. Petrom Orseolom v polovici 11. storočia. Ludanickovci však vlastnili svoje majetky v priestore medzi Topoľčanmi a Nitrou bezpečne už v prvej polovici 13. storočia. Dokazujú to iné listiny, ktorých pravosť je nepochybná. O samotnej dedine a jej obyvateľoch sa zachované písomné svedectvá takmer nezmieňujú. Je pravdepodobné, že dedina sa už v priebehu 14. storočia rozčlenila na tri samostatné sídelné jednotky. V druhej polovici 14. storočia vyrástli v nadpriemerne veľkú dedinu, ktorej význam umocňovala aj skutočnosť, že boli centrom ludanického panstva. Pomerne pokojný život obyvateľov vyplnený každodennou prácou narúšali nebezpečné a dosť časté epidémie. Hádam najhoršia bola epidémia cholery, ktorá vypukla na konci leta v roku 1831. Do októbra umrelo na choleru v Ludaniciach 21 ľudí. Epidémia postihla aj neďalekú Kamanovú, patriacu do ludanickej farnosti. V celej ludanickej farnosti umrelo na túto chorobu od augusta do októbra 1831 spolu 170 ľudí, čiže viac ako desať percent všetkého obyvateľstva. Dlhoročnú tradíciu malo v Ludaniciach ochotnícke divadlo. Prvé hry nacvičili učitelia so žiakmi miestnej školy pri príležitosti rôznych osláv. Ochotnícky súbor sa rozpadol v roku 1972, keď sa jeho pôvodní členovia zväčša odsťahovali z obce a nových ochotníkov sa už nepodarilo nájsť. Prvý film bol v Ludaniciach premietnutý v predvečer 1. mája 1952. Odvtedy sa filmy premietali trikrát týždenne. Prvý televízor si v obci zakúpili v roku 1958 a mal miesto v škole. V roku 1974 vznikla dychová kapela zo školopovinnej mládeže. Z Ludaníc pochádza aj niekoľko významných osobností slovenskej kultúry. Najvýznamnejšou rodáčkou je spisovateľka Helena Križanová-Brindzová. (Z publikácie Ludanice 1242 - 1992)