Prečo Kvetku a Veroniku neskúšali

ľčanoch, na ktorej študujú odbor technické a informačné služby, populárnu tisku. Aj v ten októbrový deň sa približovali k východu z tunela, keď začuli nezvyklý zvuk - prudké túrovanie motora. Keď vyšli na cestu, všimli si na jej okraji čudne sa správajúce strieborné auto. Poskakovalo, ako keď sa šoférovi začiatočníkovi nedarí rozbehnúť sa. Zvedavo k nemu podišli, sedela v ňom žena, možno štyridsiatnička, s príznakmi epileptického záchvatu, upadajúca do bezvedomia. Dievčatá jej stav odhadli aj preto, že absolvovali základnú zdravotnícku prípravu organizovanú Slovenským Červeným krížom, ba aj úspešne v tejto brandži súťažili. Otvorili auto, v dámskej kabelke hľadali nejaké lieky, ale nič neobjavili. Veronika duchaprítomne telefonovala na číslo záchranky, Kvetka sa pokúšala zastaviť niektoré z prechádzajúcich áut, ale vodiči pokladali jej správanie skôr za obťažovanie než žiadosť o pomoc... Aj chodci prechádzali nevšímavo, ale napokon išla okolo pani profesorka Katarína Melišová z ich školy a dievčatá ju privolali na pomoc, pridal sa aj jeden pán. Postihnutá vodička v polovedomí však škriabala, trhala sa, kŕčovito a s neuveriteľnou silou sa bránila akémukoľvek cudziemu dotyku, takže dvaja ľudia ju sotva udržali. Po trochu komplikovanom identifikovaní miesta udalosti konečne prišla záchranka. „To ste zase vy?“ povedal ošetrovateľ zo záchranky, keď podišiel k autu, „to vás už bude stáť vodičák!“ Pani Magdaléna z Kovariec dostala injekciu a záchranka ju odviezla. „Až cestou do školy a potom v triede sme si uvedomili, ako nám bije srdce od rozrušenia,“ spomínajú obidve dievčatá na svoj záchranársky zážitok. Na otázku prečo sa „zastarali“ do udalosti, ktorá ostatných nijako zvlášť nezaujala, odpovedá Veronika. „Dva týždne predtým sme ako rodina zažili autohaváriu. V Bošanoch do nás zozadu vrazilo rýchlo idúce auto a mama mala otras mozgu, akosi sa mi to všetko vybavilo, keď som videla, aká je tá žena v aute bezmocná.“ A Kvetka dodáva, že ony sú už také - zvedavé. „Ten zdravotnícky kurz sme nerobili len kvôli nejakej čiarke do štatistiky mimoškolskej aktivity.“ Aj zbierku na podporu ľudí postihnutých v Ázii záplavou po zemetrasení či na podporu obnovy Tatier zorganizovali ony dve. Tri tisícky korún, ktoré zhromaždili od žiakov a učiteľov svojej školy, sú len kvapôčka, ale kvapôčka úprimnej solidarity. „Keď sme v televízii videli, že cejlonskí rybári majú vďaka pomoci nové loďky, povedali sme si, že veslá majú možno za naše koruny,“ smejú sa. A čo profesori a majstri na sympatický čin svojich žiačok? „V ten deň nás neskúšali,“ opäť sa obidve slečny smejú „a k polročnému vysvedčeniu sme dostali pochvalu riaditeľky školy,“ dodávajú už vážnejšie, „vraj prvé, ktoré vo svojej praxi naša pani triedna profesorka odovzdávala.“ Kvetka Herdová zo Závady, amatérska speváčka, a Veronika Syslová z Ješkovej Vsi stále chodia svojou každodennou trasou na Pílsku ulicu. A chodia vraj rady, tiska ich baví a aj manažment osobných financií, ktorého základy si osvojujú v programe Junior Achievement. Keď sa bude všetko dobre vyvíjať, chceli by študovať na univerzite.