že jej ”odpísali” 37-tisíc z úspor. Podobne dopadol 17. marca aj muž z Trenčína, ktorý ”pustil dolu vodou“ 35-tisíc. Keď počúvame o podobných príbehoch, len si neveriacky povzdychneme, že nám by sa to predsa nemohlo stať. Podvodným spôsobom prišiel o peniaze aj obyvateľ Partizánskeho. Keď sa 71-ročný Eduard rozhovoril o svojej osudovej chybe z 10. marca, počuť i vidieť, že len pomyslenie na svoj omyl ho privádza do rozpakov. Zahanbenie je dokonca také veľké, že jeho deti o ničom nevedia. Užialený muž sa už pomaly zmieril s tým, že svoje našetrené peniaze nikdy neuvidí. Doplatil na svoju dobrosrdečnosť a teraz mu zostali len oči pre plač. Vie však, že jeho rozprávanie môže byť varovaním pre ďalších. Na osudný štvrtok si teraz už spomína v niektorých bodoch jasne, ale vtedy väčšinu vnímal ako bezvýznamné veci. ”Bolo to po jednej hodine, keď som sa išiel prejsť do mesta a zrazu zostalo stáť pri mne auto a Cigán sa ma opýtal: hej, pane, prosím vás, kde je nemocnice?” Počernejší vodič s českým prízvukom zastavil auto na krajnici a tvrdil, že je majiteľom kamiónu a jeho zamestnanec – kamionista mal nehodu, a preto je v nemocnici. Pán Eduard už mal pred očami kamión v strome, bezradného cudzinca motajúceho sa po celom Partizánskom, napokon teda privolil a nasadol k neznámemu mužovi a jeho spoločníčke, aby im lepšie ukázal cestu. Keď dorazili k nemocnici, žena vystúpila z auta a išla sa opýtať na vrátnicu, čo je s ich kamionistom. ”O chvíľu sa vrátila, ani ma nenapadlo, že je možné tak rýchlo zistiť potrebné informácie.” Dozvedela sa, že ho údajne operujú, vtedy poprosili pána Eduarda zasa o ďalšiu láskavosť. ”Ešte keď sme išli do nemocnice, stále telefonovali, aby im niekto doniesol do pol hodiny peniaze, lebo inak neodtiahnu kamión. Opakovalo sa to asi trikrát. Potom sa ma pýtali, či by som im nepomohol.” Róm teda požiadal Eduarda o peniaze na odtiahnutie havarovaného kamiónu, s tým, že o pár hodín mu vrátia o 20-tisíc viac. ”Povedal som mu, že nepotrebujem viac, veď mu chcem pomôcť v núdzi, tak som presvedčil manželku.” V ďalšom rozprávaní sa všetko točí okolo nového kufríka. Podvodníci totiž dali doň akoby doláre, ktoré mali slúžiť ako zábezpeka. ”Žena si sadla na diván, otvorila kufrík a v ruke mala balíček peňazí. Nevidel som, či sú to doláre, alebo niečo iné. Boli veľmi šikovní, lebo som sa rozprával s oboma naraz, ona akože dávala peniaze do kufríka, ale isto si ich musela zobrať naspäť – schovať a kufrík zamkla.” Svoju chybu si teraz pán Eduard uvedomuje až príliš bolestne. Teraz vidí tváre podvodníkov len v základných obrysoch a nevie nič bližšie ani o aute. ”Bol som taký hlúpy, že som si ani kufrík neskontroloval, ani nepýtal občiansky, akoby som bol zhypnotizovaný. Všetko som im zožral.” Peniaze si mali páchatelia vyzdvihnúť o šiestej, ale dovtedy už bolo Eduardovi dávno jasné, o čo ide. Prvé jasné znamenie bolo, keď v kufríku nič nehrkotalo. ”Vtedy som zbledol a vedel som, že je zle.” Asi hodinu si všetko vybavoval v mysli, a napokon sa rozhodol otvoriť kufrík skrutkovačom. ”Samozrejme, bol prázdny – bol tam ešte nový pokladničný blok.”
