fľak. Vykúkam spoza hlohového kríka, prikladám na oči ďalekohľad a v okulári sa mi zjavil nádherný bažant - kohút. Sedí, či leží prikrčený v snehu a očkom a sluchom istí, či nehrozí nebezpečenstvo. Pravdepodobne ma už zbadal, ale spolieha sa ešte na veľkú vzdialenosť. Som od neho asi sto metrov. Zdvihol sa mierny vietor, zo suchej trávy zhodil za hrsť sypkého snehu a ten rozozvučal okolie. Kohút trochu strmo nadvihol chrbát, hlavu vystrel do vodorovnej polohy rovnobežne so zemou a vzápätí hebko vykročil. Vystrčil nohu zo snehu a vysoko ju dvíha, aby ju celkom ticho zaboril naspäť do snehu. Skladám ďalekohľad a k oku prikladám fotopušku. Je to však ďaleko, aj cez tristovku teleobjektív je bažant drobný, na fotografii by nevynikol. Pozerám hore k nebesiam a tam už visí mliečna žiarovka slnka. S pôžitkom hltám výjavy počasia a kujem plány ako urobím peknú fotografiu bažanta na snehu. V okamihu sa však všetko pominulo, svetlo zhaslo, bažanta nevidím. Slnko zastrela prifúknutá tmavá záclona a bažant asi vbehol do lesíka. Chvíľu čakám a zdá sa mi, že na druhom konci Vinohrádok, nad kaplnkou sa ozval druhý bažant. Hlasno "zakvorkal", ozval sa zvukom, ktorým sa kohút pripravuje na jarný tok. Veď je tu koniec zimy. I keď natrúsilo snehu, pudové rodové inštinkty sa už prejavujú. Poberám sa pomedzi kríky vyššie a usalaším sa za posledným trnkovým kríkom. Znovu sa zdá, že sa vyjasnieva, vietor odhŕňa riedku chmáru celkom nabok. Slnko sa celé obnažilo a vystrelo všetky lúče do krajiny. Kvorkajúci bažant nedal na seba dlho čakať, asi po trištvrte hodine sa ozval znovu. Z kríka, neďaleko odomňa sa tichúčko vynáral bažant. Mal som ho pekne na svetle, pozeral do smeru, odkiaľ sa ozýval hlas soka. Opantala ho nenávisť, dvíhal hlavu dovysoka a čosi "šomral": kŕŕ-kŕŕ-kŕŕ. V kvočavej polohe ma už všetko bolelo. Trochu som sa vystrčil a urobil jeden a potom hneď druhý záber. Znovu som v okamihu klesol za hrbol, kde ma nebolo vidieť. Nakláňam sa nabok, vytriešťam oči, veď bažant je na mieste. Prestupuje, prechádza kúsok do trávy stariny a občas zobne na pováľané byle v snehu. Slnko už visí nad južným horizontom, ale čo nevidieť znovu tú nádhernú žiaru prekryje bielosivá chmára. Bažant celkom stíchol, ale dolný kohút sa ozval už druhýkrát. Že by už tokal aj v zasneženej krajine? Trpezlivo čakám a za kríkom v zákope si robím lepšie hniezdo, aby som mohol pohodlnejšie sedieť na skladacej stoličke. Keď vystrčím oči spoza valu, mám pekný výhľad na plochu vedľa lesíka aj pod les... Bažant sa odrazu prebral, vybehol na zasnežený kopček a napäto nazízal za úvalinu, kde sa pred chvíľou ozval jeho sused. Takmer som sa bál dýchať, taký to bol nádherný pohľad. Kohút stál oproti oblohe a ja čakám s napnutou fotopuškou, keď zakikiríka, tak "vystrelím". Ruky ma už neposlúchajú, aj prst na železe omŕza, stláčam teda spúšť a ukladám sa dolu do skrýše. Rozkošný deň sa míňal, a keď som schádzal dolu stráňou od Osičiny cez Chríby, v diaľke na vrcholovej plošine stojí prikrčene bažant. Potom sa pokojným krokom prebrodil po snehovej čistinke do lesného zátišia...
