Jeho kronikárske začiatky boli skôr vynútené ako dobrovoľné. Spomína si na nich takto: ”Bol som tajomníkom MNV v roku 1960 a vtedy prišla vyhláška, že každá obec musí mať kronikára. Ja som obyčajný človek, mal som osem ľudových, ale nebolo tu človeka, ktorý by to chcel robiť.” Keďže sa väčšina ľudí zdráhala, nakoniec padla voľba na neho. ”Je to riziko robiť kronikára, lebo napíšete o niekom pravdu a on sa urazí,” hovorí o ťažkom chlebíčku kronikára, i keď priznáva, že sa ešte nenarodil človek, ktorý by vyhovel každému. Na začiatku sa musel boriť s mnohými problémami. ”Neboli žiadne podklady, všetko som musel pozisťovať od starších ľudí. Nezachovali sa žiadne staršie písomnosti, akurát jeden zošit, ktorý písal notár Ševela o hasičoch.” Svoje vedomosti si dopĺňal aj odbornou literatúrou, ale jednu zo svojich písaniek má vyhradenú pre veselý príhody – rozprávania pamätníkov. Poctivé záznamy sa využili aj pri zostavovaní pamätnej monografie o obci pri príležitosti 700. výročia prvej písomnej zmienky Žitnej-Radiše.
