Nikdy som nemala rada zvieratá a takého škrečka alebo mačku by som ani dnes nepohladkala. Vždy som zastávala všeobecne známy názor, že pes patrí na dvor. A keďže som vedela, že dom s dvorom je len moja vysnívaná predstava, dva roky som týmto túžbam mojich blízkych odolávala. A potom si to na mňa pekne vymysleli! Buď rodinná dovolenka pod stanom, alebo pes. Vyhrali, lebo stanovačku nemám rada. Nakoniec svojou radosťou nakazili aj mňa a sama som našla inzerát, sama som išla šteniatko zvedavo obzrieť a živo som s rodinkou diskutovala o jeho mene. Tak sme si pred piatimi rokmi doniesli vytúžené malé hnedé klbko menom Max do nášho trojizbového bytu na piatom poschodí výškového činžiaka. Kto nemal psa, a teda ani ja dovtedy, nevie, koľko je to trápenia. Celé dni a noci behať za ním a s ním von, chrániť všetko, čo sa dá rozhrýzť a roztrhať, upchávať diery za sporákom a skrinkami, kam by sa mohol vopchať a viac nevyliezť. Ale jeho prekrásne veľké hlboké hnedé oči nám vždy dávali najavo, že je v našej rodine ešte niekto, kto nás má rád. Kým bol maličký, bolo to v pohode. Všetci susedia obdivovali jeho krásu a chodili okolo nás s úsmevom. Boli sme šťastní, naučili sme ho určitým poriadkom, zmierili sme sa s tým, že jeho život bude kratší, lebo je silný alergik a kortikoidy, ktorými sme ho liečili, mu pomaly, ale isto zničia organizmus. Jedno ale aj nám od začiatku prekážalo. Svoj žiaľ, túžbu alebo radosť dával najavo silným štekaním. Ono to nebol zďaleka jediný pes v našom činžiaku, takže sme robili, čo sa dalo, aby sme ho udržali v tichosti. Lebo niet nad susedov dobrákov! Nikdy nezabudnem, keď som spolu s dcérou musela ísť s chorým synom dosť neskoro večer na lekársku pohotovosť. Náš Max vždy cítil, keď sa niečo dialo a nemal rád, keď ho niekto vyrušoval v jeho zabehaných rituáloch. Vrátili sme sa neskoro po polnoci a vôbec sme netušili, čo sa doma dialo. V priebehu týždňa nám prišlo predvolanie na mestskú políciu, že ich v onú noc sused volal, lebo náš pes neprestával za nami štekať. No to tomu psovi pomohol k tichosti, keď mu ešte policajti búšili na dvere! To bolo asi prvýkrát, čo som začala ľudí deliť na milovníkov a odporcov psov. Najlepšie bolo, že sa náš Max stal vlastne mojím, pretože celé dni som s ním bola doma ja. Syn na internáte, manžel na dvojtýždňovke v Čechách, dcéra sa osamostatnila, a tak som chodila s ním na prechádzky ráno pred šiestou, utekala za ním zo školy na obed, pokračovala v púti po Topoľčanoch večer. Všetci, hlavne moji žiaci, ma už poznali najmä v spojitosti so psom. Často som im v škole rozprávala veselé zážitky. Maxove verné oči, jeho hebká srsť a stála prítomnosť pri mojich nohách boli už pre mňa samozrejmosťou. Všetko má ale dve stránky. Bola som stále ubehaná, keď som nechcela, aby sused vystrájal, musela som so psom von, či som bola chorá, unavená, lenivá, zaneprázdnená. Najhoršie bolo, že sme nemohli odísť na viac dní bez psa, že nie celá rodina ho prijala vo svojom byte. A tak sme sa akosi izolovali. Začalo mi zrazu prekážať, že je veľký, že ľudia po ňom často zazerajú, že fakt v našom meste nebolo a nie je miesto, kde by sa so psom dalo ísť tak, aby človek mal z tej vychádzky aj radosť. Keby som ja dnes mala malé deti, tiež by som psov preklínala, pretože niet čistej lúky na sídlisku, pomaly ani čistého miesta pri Nitre, kde by malé decko mohlo voľne vybehnúť. Postupne mi to začínalo prekážať. A keď môj psík ochorel vďaka liekom, ktoré mu liečili alergiu, ale ničili pečeň, mala som veľké výčitky svedomia, že som to takýmto pohľadom ostatných ľudí naňho privolala. Strašne som trpela, keď som videla, že bude s ním čoskoro koniec. Istotne musel trpieť bolesťami, ostal agresívny voči nám a nakoniec ho uspali v mojom uslzenom náručí. Odišla navždy moja veľká chlpatá láska a ja sa len ťažko zmierujem s tým, že už na mňa nepozrie svojimi vernými očkami. Dosť dlho som trpela jeho stratou, ale už sa zmierujem s tým, že to bolo preňho to najlepšie. Dnes už viem, že sa mu dostalo strašne veľa lásky z našej strany, a to ma utešuje. Ale viem aj to, že už nikdy v paneláku zviera nechcem a sama znova po čase presadzujem opäť názor, že psy do paneláku a na sídliská nepatria. Poučila som sa a po piatich rokoch som už oveľa múdrejšia. Nie je to tým, že mi chýba, alebo kvôli susedom. Je to všetko v prospech psa, živého tvora. V paneláku si nemôže voľne zabehať, nemôže slobodne komunikovať, teda štekať, nemôže sa pohybovať bez strachu, aby mu nejaký „milovník zvierat“ neublížil, nemôže chodiť malým výťahom, lebo ten domovníčka určila len pre ľudí, nemôže žiť slobodne ako na svojom dvore, kam jednoznačne patrí. Vždy budem s láskou spomínať na svojho Maxa, lebo som ho milovala. Vždy bude mať svoje miesto v mojom srdci, lebo tých päť rokov s ním bolo ťažkých, ale plných lásky. Bolo to päť rokov, ktoré pomohli celej našej rodine dávať naplno najavo svoje city, nehanbiť sa za lásku a náklonnosť, bolo to obdobie, ktoré moje deti naučilo zodpovednosti a určitému režimu.
Autor: Daniela VYSTRČILOVÁ
