u sa však viaže neadekvátna koncovka –ina. Názov obce však pochádza z názvu potoka Radošina. Potok sa spomína v listine nitrianskeho archidiakona Vincenta z roku 1249 ako Radusna. V priebehu 13. storočia Radošina vyrástla na pomerne ľudnatú dedinu. Jej zemepáni, zoborskí opáti, preto priamo v obci iniciovali výstavbu nového farského kostola, ktorý bol zasvätený apoštolovi Pavlovi. Koncom stredoveku predstavovala Radošina veľké a ľudnaté sídlo. Nepochybne sa do dediny prisťahovali aj obyvatelia osád Belhosť a Hoste. Potom obe drobné sídla zanikli. Pri predpoklade, že jedna domácnosť pozostávala z piatich členov, v obci žilo koncom stredoveku okolo 300 obyvateľov. Dobrý chýr mali v širokom okolí radošinské jarmoky. Vždy pred ich začiatkom sa vybubnoval dátum konania vo všetkých obciach susedných notariátov a rovnako sa ohlasovali na jarmokoch v Piešťanoch, Vrbovom, Hlohovci, Nitre i v Topoľčanoch. Niektoré pramene z 18. storočia uvádzajú, že v Radošine bolo až sedem mlynov a v roku 1889 tu mali dokonca poštovú sporiteľňu. V roku 1902 si roľníci z okolitých obcí založili družstevný liehovar. Druhý menší (pálenica na slivovicu) vznikol v roku 1908. Do začiatku 20. storočia nemala Radošina železničné spojenie. Preto v roku 1907 obecné zastupiteľstvo rozhodlo, že v prípade stavby železničnej trate Radošina – Zbehy obec prispeje sumou 50 000 korún. Trať postavili a v roku 1909 slávnostne otvorili a ešte v tom istom roku obec žiadala účastinnú spoločnosť, aby vzhľadom na prípoje k Topoľčanom, Nitre a Novým Zámkom na Berlínsky expres upravila cestovný poriadok Radošiny tak, aby raňajší vlak odchádzal o 8. hodine. Trať definitívne dokončili v roku 1912. Radošina už v minulosti patrila do významnej oblasti viníc. Produkt tejto výroby bol v značnej miere určený na predaj, a tým predstavoval dôležitý zdroj peňažných príjmov. Popri vinohradníctve malo pre obyvateľov Radošiny význam aj ovocinárstvo. Pestovali sa prevažne slivky, jablká, hrušky a orechy. (z publikácie Knižka o Radošine)
