e starých cédrov utekala diviačia zver. Dvíham fotopušku a robím zábery na pamiatku. Vpredu uteká diviačia, za ňou tri lanštiaky. Už som im videl len chrbty, keď odrazu prebehol ešte jeden kus. Utekajú z poľa, z nočnej paše skryť sa niekde do lístia v jarku. Diviaky vyplašili aj vevericu, vybehla na strom a chcela sa skryť za kmeň, keď vtom odkiaľsi ako víchor „priletela“ z vedľajšieho stromu druhá veverica a v momente sa začala naháňačka. Najprv jedna po druhej prebehli na dlhý vodorovný konár borovice, na konci sa jedna z čečiny odrazila a skočila ďaleko na vedľajší tenký dubový konár. Roztiahla pritom predné labky, na ktorých sú ostré pazúriky a práve pomocou nich sa vie veverica s istotou zachytiť na tenkých konárikoch, chvost jej pritom slúži ako kormidlo. Ešte sa konár ani nedohojdal a už tu bola druhá. Tá priam „zletela“ po kmeni dolu na spodný konár borovice, ktorý si podával ruky s dubovým. Po nich sa prehupla a naháňačka pokračovala. Točili sa v behu a špirálovito behali po sebe okolo mňa ako pobláznené. Skočili aj na zem, suché lístie zašušťalo, ako keď uteká diviačia črieda. Znovu vybehli na kmeň borovice a po kmeni až do vrcholca, potom dolu hlavou obe za sebou a zasa hore, potom opäť dolu, stále po tom istom kmeni. Už som myslel, že celkom oderú kôru, keď prebehli v tandeme na vedľajší strom a trochu som si vydýchol... Uvedomil som si, že je to zamilovaný párik a že samček naháňa samičku. Samička uteká, ale „myslí“ to len ako žartom, v úteku sa vyžíva, chce nápadníka vysiliť, ale nemieni ho odmietnuť. Nakoniec sa predsvadobná naháňačka skončí v zátiší páriacim rituálom. Samozrejme som sa snažil naháňačku nasnímať do svojho fotoaparátu a „vycvakal“ som veľa záberov, všetky však boli neostré - rozmazané. Dubové konáre neboli ešte ani olistené a už som videl na okraji Bobuľovho lesa guľaté hniezdo. Hneď som si spomenul na veveričiu naháňačku. Bolo to práve tu, v kúte role povedľa Agáčiny. Hniezdo bolo zapletené do vrcholcových tenkých konárikov. Nebol som si však istý, či je to hniezdo veveríc, alebo vrabčie, lebo keď nie je poruke dutina, aj vrabce si vedia také hniezdo postaviť. Zabúchal som po dube, a nič. Druhýkrát klepnem silnejšie o strom palicou, a zasa nič. Prešiel som nižšie a asi sto metrov odtiaľ, na kraji lesa, na rakyte v pazuche dvoch hrubých konárov bolo také isté hniezdo len vo výške troch metrov. Keď som sa k nemu priblížil, odrazu počujem vystrašené zvuky „čuk-čuk“. Zoskočil som na zem. V hniezde majú určite mláďatá. Od párenia je teraz asi päť týždňov, rátal som, mladé budú ešte holé a slepé, samica rodí mláďatá po 28 dňoch od párenia. Zostalo ticho, pomaly som sa vzdialil. Začiatok mája toho roku bol daždivý a studený. Keď sa obloha konečne prederavila a vykuklo zubaté slnko, obul som si čižmy a vybral som sa za vevericami. Už by mali byť osrstené a čulé, lebo od narodenia ubehol mesiac. Prvé som zbadal hniezdo na vysokom dube, bolo už dosť zarastené lístím, ale aj tak som zbadal pohyb. Veverica sa skrývala pod hniezdom. Že by tu bol druhý pár veveríc? Zbehol som k hniezdu na rakyte. Vydriapal som sa do koruny a tichúčko, pomaly pchám ruku do otvoru odspodku hniezda. Bolo prázdne, čo sa tu stalo? Veverice si na jar postavili dve hniezda. Jedno ako nocľažište a v druhom, na rakyte samica priviedla na svet mladé. Lenže plachej samici sa hniezdo nízko na rakyte nezdalo byť dostatočne bezpečné, odniesla drobné mláďatá do náhradného, bezpečnejšieho hniezda na vysokom dube. Tam som potom koncom júna videl pobehovať, poskakovať a hrať sa na skrývačku štyri mladé veveričky.
