Nebola to žiadna svetoznáma značka, i keď sovietske hodinky Poljot, vraj premenovaná nemecká značka získaná vo vojnových reparáciách, dostal pred rokmi ako darček na birmovku či za dobré maturitné vysvedčenie nejeden slovenský mládenec. Tie po bratovi, ako rodinnú pamiatku, mienil pán M. venovať svojmu vnukovi. Bolo ich však treba opraviť, rovnako ako tie druhé. Kamaráti pánu Františkovi poradili vraj šikovného a ochotného hodinára Patrika F., a ten sa na opravu podujal. Prvé "nepamätné" hodinky si majiteľ prevzal po šiestich týždňoch, ale podľa neho iba čiastočne opravené, hoci za opravu zaplatil 200 Sk. Horšie to však dopadlo s tými, ktoré patrili kedysi "Víťazovi krajskej súťaže čašník 1966", čo bolo na ich spodnom viečku vygravírované. Ani po jedenástej urgencii a žiadosti o vrátenie nešťastných poljotiek sa pán M. k svojim hodinkám nedostal, ba, ako napísal vo svojej sťažnosti Slovenskej obchodnej inšpekcii, ani ich nevidel. Po ďalšej, už synovej urgencii sa rodina dozvedela od Patrika F., že ich hodinky omylom odovzdal zákazníkovi do Horných Obdokoviec.(!) Tento príbeh sa začal niekedy v polovici marca 2004. Kurióznu zápletku doň vniesla odpoveď riaditeľa Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre, ktorý sťažovateľovi Františkovi M. 5. novembra 2004 napísal: "Šetrením bolo zistené, že listom zo 17. 8. 2004 zaslaným doporučene ste boli informovaný o oprave a vyzvaný prevziať si opravené hodinky. Pri šetrení Vášho podania sme vychádzali z ustanovení zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa... Nedostatky sme nezistili." Ale dodajme, že ani to, kde sú hodinky Poljot s vygravírovaným venovaním najlepšiemu čašníkovi. Keď si bol pán M. na písomnú výzvu vlani v auguste po svoje hodinky, dával mu majster hodinár niečie iné...
